Komentár Arpáda Soltésza: Az a szép, az a szép, dostaneme Felvidék

Az a szép, az szép, miénk lesz a Felvidék, spievajú si na melódiu známej ľudovej piesne maďarské vlastenecké úderky, nie nepodobné slovenským brancom. V stručnom preklade text znamená, že južné Slovensko bude opäť patriť do veľkého Uhorska. Ešte pred niekoľkými týždňami to vyznievalo ako politickým pornom deformovaný mokrý sen adolescentných dezolátov spoza južnej hranice. Vzrušujúci, no celkom mimo reality. Dnes ich Igor Matovič ráznymi krokmi približuje k jeho naplneniu.

Niežeby sa slovenský premiér vedome chystal odovzdať najšťavnatejší kus svojho panstva s vodou a  pôdou susedovi. Práve naopak, z jeho strany je to rýdze zahraničnopolitické bezvedomie. Bežná prevádzka aktuálnej vlády. Veď Matovič neustále niečo freneticky robí, bez toho aby mal hmlistej potuchy, čo činí.

Keď verejne zhodil svojho vlastného ministra zahraničných vecí, aby sa zastal maďarského, nebola to, samozrejme, žiadna vlastizrada. Vlastizrada je zločin, ktorý sa dá spáchať len úmyselne. Matovič si len vybavuje svoje osobné účty s Ivanom Korčokom, pretože si dovolil kritizovať vítanie ruskej vakcíny na košickom letisku. Keď si potom Korčok predvolal maďarského veľvyslanca, aby protestoval, že maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó, poza chrbát slovenskej vlády, rokuje s našimi poslancami o dvojitom občianstve, Matovič ho okamžite mediálne prefackal.

Slovenský premiér je iba tragikomickou figúrkou v cudzej intrige, takže netuší, o čo sa hrá, a pokojne povie aj pravdu, lebo nemá poňatia, že tentoraz by fakt nemal. Maďarský minister zahraničných vecí je podľa neho priateľom Slovenska, keďže mu pomohol vybaviť v Rusku dva milióny dávok vakcíny Sputnik V. A naozaj niet dôvodu pochybovať, že to tak bolo. Maďarsko je už dlhé roky trójskym koňom Kremľa v Európskej únii.

Viktor Orbán má v Moskve lepšie postavenie a kontakty, ako mával komunistický líder János Kádár. Mnohí sa čudujú, prečo vlastne Maďar pestuje túto obnovenú družbu s Rusom, keď za starého režimu mal k nemu najchladnejší vzťah a bol jediný medzi jeho vazalmi, kto si dokonca trúfol na ozbrojenú kontrarevolúciu. V skutočnosti má Budapešť k Moskve mentálne i politicky omnoho bližšie, než všetky slovanské národy dohromady. Spája ich rovnaký pocit krivdy a takmer identická trauma z rozpadu ríše a straty územia. U Rusov je to rozpad sovietskeho impéria, u Maďarov rozpad veľkého Uhorska a trianonská trauma.

Keby si iba navzájom fúkali bobo, mohli by sme ich aj poľutovať. Lenže postimperiálna trauma sa stala spoločnou platformou ich zahraničnopolitických ambícií, ktoré sú pre Slovensko reálne nebezpečné.

Maďarským národným symbolom je turul, mýtický vták, ktorý nikdy nebol. Lepšia voľba ani neexistuje. Maďarsko žije vo svojej slávnej minulosti, ktorá nikdy nebola. Ba čo horšie, plánuje sa do nej vrátiť. Nehovorí sa to nahlas, v oficiálnych dokumentoch vlády, no revízia Trianonu je svätým grálom maďarskej politiky. Komu by sa podarilo aspoň čiastočne obnoviť hranice Uhorského kráľovstva, pokojne by sa mohol nechať korunovať a založiť novú kráľovskú dynastiu. Napokon, Viktor Orbán, keď prepísal maďarskú ústavu, zmienku o republike z názvu krajiny vynechal, takže cesta je otvorená. Iste, môže to vyznievať šialene, ale čo je už v maďarskej politike príčetné? Orbánov štát dnes pripomína operetné kniežatstvo, čosi ako Pontevedro z Veselej vdovy Franza Lehára.

Súčasné Rusko je vyblednutou spomienkou na veľmoc, reálne má ekonomickú i politickú štruktúru rozvojovej krajiny. Napriek tomu sa vôbec netají svojou ambíciou obnoviť sovietsku sféru vplyvu. Vojenskou silou by ju naplniť nedokázala, no stratégovia v Kremli hrajú šach, na úrovni veľmajstrov, kým politici v Bruseli sú priemerne dobrí hráči piškvoriek. Rusko začalo hybridnú vojnu, v ktorej nás poráža na hlavu.

Kremeľ vie, že akonáhle jeho bývalí vazali prestanú byť súčasťou NATO, a ideálne aj EÚ, sami mu padnú do lona. Respektíve mu do lona rovno vlezú a ešte sa budú pretekať, kto sa tam dostane prvý.

Zatiaľ vyhráva Maďarsko. Formálne je stále v euroatlantických štruktúrach, keďže neexistuje mechanizmus ako ho odtiaľ vyhodiť, no Orbán bežne označuje Západ ako nepriateľskú entitu.

V čase, keď Igor Matovič, pred propagandisticky dokonale naaranžovaným pozadím a v zahraničnej politike nie práve dokonale zorientovanými regionálnymi novinármi, vítal neregistrovanú ruskú vakcínu a ospevoval spoľahlivosť Ruska ako partnera, v Bruseli práve rozhodovali o vykopnutí Orbánovho Fideszu z Európskej ľudovej strany. A hneď na to prišiel jeho minister zahraničných vecí rokovať s Matovičovým poslancom Györgyöm Gyimesim o dvojitom občianstve. Napriek tomu, že jeho plánovanú oficiálnu návštevu Korčok zrušil, práve preto, že Szíjjártó chcel riešiť občianstvo.

Niežeby Szíjjártó naozaj plánoval čokoľvek vyriešiť. Bola to dobre premyslená provokácia, v ktorej sa hrá o hlavu prozápadného Korčoka. Bolo jasné, že ako minister zahraničných vecí bude musieť reagovať na Matoviča, ktorý sa stal tvárou najúspešnejšej ruskej spravodajskej operácie na našom území od roku 1968, aj na maďarského ministra, ktorý to dal na hulváta a vrazil zo tri nevyžiadané prsty do vnútorných záležitostí Slovenska. A Matoviča stačí aj poznať iba z médií, aby ste absolútne presne vedeli, že za toto sa Korčokovi pomstí. Aj keby sa vláda nerekonštruovala nijak, jeho hlava bude so zárukou na stole.

Pripomeňme si, že Orbánova vláda na požiadanie rozdáva maďarské pasy etnickým Maďarom v tretích krajinách. Robí to aj Putinova vláda s etnickými Rusmi, ktorých potom chodí pred neprajnou majoritou ochrániť ruská armáda, ako, napríklad, v Južnom Osetsku. To bol taký gruzínsky Felvidék, ktorý dnes už nie je Gruzínskom.

Slovenský parlament, výnimočne celkom triezvo a racionálne, prijal zákon, ktorý slovenským občanom znemožnil prijať ďalšie občianstvo. V okamihu, keď ho nadobudnú, sú povinní oznámiť to ministerstvu vnútra a slovenské im odoberú. Keď sa však neudajú sami, neudá ich nik. V reálnej praxi teda neexistuje spôsob, ako zistiť, koľko slovenských občanov má doma v zásuvke aj maďarský pas. Iba maďarská vláda vie, koľko maďarských občanov je doma na našom území. A lepšie by bolo nedočkať sa dňa, keď nám to prezradí.

V takej nebezpečnej situácii ako dnes, sme neboli od februára 1948, keď komunisti nastolili v Československu totalitný režim a urobili z neho de facto súčasť Sovietskeho zväzu. Stačilo by pustiť z vôdzky ruskej spravodajskej služby jednu maďarskú a jednu slovenskú nacistickú úderku. Zo dva horiace domy a pár mŕtvych, trebárs na futbale v Dunajskej Strede, by boli akurát dosť. Ľudia by sa už pod vplyvom nacionalistických vášní zapojili aj sami, spontánne a masovo. Potom by mohol Viktor Orbán pokojne aj nahlas povedať, koľko stoviek tisícov svojich vlastných občanov na území Slovenska musí ochrániť. Keď treba, aj vojenskou silou.

A keďže sú obe krajiny členmi NATO, aliancia by sa prosto nestavala na žiadnu stranu. Ani Grécko a Turecko nemajú práve idylické vzťahy, nebolo by to bezprecedentné. Európska únia zasa nie je vojenský pakt. Navyše v nej rýchlo naberá popularitu názor, že ozlomkrky sa rozširovať na východ bolo najväčšou strategickou chybou od jej vzniku. Pribudli parazitické štáty, ktoré ochotne berú, nič nedávajú a ešte sú aj zdrojom ruskej politickej gangrény. Po tom, ako sa Matovič zaradil do jedného šíku s Orbánom, by sa všetkým uľavilo, keby sme vypadli.

Jediná veľmoc, ktorá by mohla byť motivovaná stať sa arbitrom v takomto tomto spore, je Ruská federácia. Taká moskovská arbitráž: "Az a szép, az a szép, miénk lesz a Felvidék!"