Komentár Arpáda Soltésza: Matovič bude bojovať do posledného občana

Igor Matovič možno nie je etalón duševnej rovnováhy, ale rozhodne nie je ani hlúpy. Udrží si kontrolu, zbaví sa zodpovednosti a s rebelujúcimi partnermi povytieral podlahy tak dôkladne, že handra zo staničných záchodov je v porovnaní s nimi snehobiely obrus na kráľovskom stole.

Jedným zo škodoradostných bonusov tejto situácie je lekcia, ktorú dostane Robert Fico. Nepriemiér Matovič mu teraz so svojím vlastným „pellem“ predvedie, ako sa hrá bábkové divadlo, keď sa hrá dobre. Má k dispozícii nejakých päťdesiat obyčajných, od rozumu nezávislých vlastných „kolesíkov“, a z každého jedného môže byť dokonalá maňuška.

Za pozornosť stojí, že Veroniky Remišovej sa tieňový premiér zbaviť nechce, len Márie Kolíkovej. Bez ohľadu na to, že ministerka spravodlivosti je jednou z dvoch členov vlády, za ktorými po roku vidno aj nejaký výsledok. Za ňou dokonca kladný. Najvýkonnejším bol ale nepochybne Marek Krajčí, ktorý nás suverénne dokázal dostať na svetovú špičku v zomieraní. Ďalšou hlavou na Matovičov strieborný podnos je podpredseda parlamentu Juraj Šeliga, lebo exekutíva by síce nemala kafrať parlamentu do zloženia, no sú veci, ktoré do neba volajú po pomste.

Remišová je však dobré dievča, odolné, vydrží bársčo, môže zostať. Ešte si po tom vytieraní nepochybne užije aj žmýkanie, sušenie v prievane a pár nových podláh na zmývanie, ale jediné bábkové divadlo, ktoré jej ešte dá robotu, je to Matovičovo, a je si toho vedomá. To je v tejto vláde vysoko cenené poznanie.

Remišová si síce definitívne zlikviduje poslanecký klub v národnej rade, ale nič tým nestratí. Viac, ako tri roky jej v politike nezostávajú, a aj tie jej dokáže garantovať iba Matovič, nie strana Za ľudí. Keby sa Kiskov volebný vehikel hneď zajtra ráno dočista rozpadol, Remišová by na tom len získala. Nemusela by sa pozerať na kyslé tváre členov vlastnej strany, ktorí síce nemajú dosť osobnej integrity, aby z nej okamžite vystúpili, ale aj tak jej neodpustia, ako teraz vyzerajú.

Hlava Richarda Sulíka je iba otázkou dobrého pocitu, inak je bezcenná. Bola na stole od začiatku, on sám ju naň vytrvalo kládol. Že spolu s ňou príde aj o jedno ministerstvo, by síce mohlo bolieť, no stále sa môže racionálne rozhodnúť, že na dorážaní nefunkčného štátu sa podieľať nebude. Vláda na tom nepadne, aj zákony budú v parlamente prechádzať.

Rodina dona Borisa i Matovičovi simplexní ľudia už beztak hlasujú s fašistami, za ich nacistické návrhy. Odkedy líderka Matovičovej kandidátky, tajomná pani Šofranko, deklarovala, že odoberanie vlastných biologických detí homosexuálom je hodné odbornej diskusie, do tej miery sa ideologicky priblížila k neonacizmu, že kotlebovcov i mazurekovcov môže OĽaNO považovať za prirodzených partnerov. Aj bez písaných dohôd.

Všetko pôjde ďalej po starom, len s novými aktérmi. Kto by od nich čakal lepšie schopnosti ako od doterajších, mal by sa radšej dobrovoľne vzdať výkonu volebného práva. To, čo tam bolo doteraz, bola totiž naozaj špička reálnej ponuky, Krajčího vrátane. Ani prípadná voličská sebareflexia však veľa nezmení, lebo ak táto garnitúra vydrží do konca volebného cyklu, o tri roky tu beztak nezostane nič, čo by sa ešte dalo pokaziť.

Problémom Matovičovej vlády totiž nie je to, že vládne zle. Ona nevládne vôbec. Treba si uvedomiť, že keď sa niekto, bárs aj niekto ako Vladimír Mečiar, stane predsedom vlády, hneď prvé ráno v úrade zistí, že jeho problémom sa stali problémy piatich miliónov ľudí. Keď si večer líhal spať, o absolútnej väčšine z nich ani netušil, že existujú. Teraz je na ňom, aby ich vyriešil. A toto sa Igorovi Matovičovi nikdy nestalo. Odkedy nastúpil do úradu, jeho problémy sa stali problémom piatich miliónov ľudí. Odvtedy nikto nič iné nerieši. Hlavne nie vláda.

Pandémia je pre Matoviča požehnaním, pretože dokonale zakrýva, čo všetko nefunguje, hoci to s covidom často nijako nesúvisí. Kým si to ľudia naplno uvedomia, bude dávno neskoro. Matovič sa práve rozhodol, že moc je hodná akejkoľvek ceny. Keby bolo treba, bude o ňu bojovať do posledného občana. Jeho novú funkciu by sme mohli pomenovať ako „derniér“.