Odborník na pneumológiu a intenzívnu medicínu František Sándor: Každá minca má dve strany
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
Bratislava - Rozhovor so špecialistom na pneumológiu a intenzívnu medicínu, ktorý žije a pracuje na dvoch kontinentoch. Pôsobí ako lekár v bratislavskej Univerzitnej nemocnici Ružinov, ale aj v Eastern Maine Medical Center v americkom meste Bangor. Má teda skúsenosti z prvej ruky zo Slovenska i zo Spojených štátov.
Povedzte nám, ako vás vetry zaviali pracovať do USA a zároveň aj na Slovensko?
Je to približne 20 – ročná história. Koncom 90. rokov sa mi naskytla príležitosť, prostredníctvom jednej menšej nadácie, ísť na študijný pobyt, respektíve výskumný pobyt do USA. A zo štyroch mesiacov sa stali nakoniec tri roky vo výskume. Ďalšie tri roky som strávil, ako rezident v programe internej medicíny, ktoré som potom dokončil troma rokmi fellowhipu (pozn.red. postgraduálne štúdium), teda vzdelávania v odbore pneumológie a intenzívnej medicíny.
Dnes pôsobíte aj tam aj tam. Dá sa teraz pendlovať? Ako to vlastne funguje?
Je to veľmi náročné. Našťastie som občanom Slovenskej republiky a rovnako mám štatút permanentného rezidenta USA, takže cesta je pre mňa do oboch krajín otvorená. Najväčšiu výzvu predstavujú letenky a ich príležitostné zrušenie spoločnosťami. Lieta sa teraz menej, avšak, začína to naberať na sile. V porovnaní s minulým rokom o takomto čase je to lepšie.
Ako to berú americkí zamestnávatelia? Chvíľu ste na Slovensku a potom opäť tam. Vychádzajú vám v ústrety, alebo nesnažia sa vás tam uchmatnúť, aby ste tam zostali?
Pôsobím v rámci dvanásť člennej skupiny intenzivistov a pneumológov. Sme v podstate nezávislá konzultantská skupina, ktorá poskytuje nemocnici konzultačné služby v oblasti pneumológie a intenzívnej medicíny. Z toho vyplýva, že po dohode s kolegami z USA, ktorí tolerujú môj trojmesačný výpadok a rovnako aj na Slovensku, ktorí sú láskaví a tolerujú to tiež.
Teraz máte možnosť využiť telemedicínu, o ktorej sa hovorí už roky, aby ste sa spojili aj z jednej aj z druhej strany?
Samozrejme, že komunikujeme. Využívame na to rôzne platformy. Telemedicína je veľmi rozšírená v USA, už viac ako 10 rokov. Štúdie telemedicíny siahajú až do rokov 2005 - 2006, kedy v dôsledku nedostatku špecialistov, hlavne v malých nemocniciach, nainštalovali rôzne kamerové systémy na jednotky intenzívnej starostlivosti, aby lekári zo špecializovaných centier, mohli liečiť pacientov aj na diaľku.
Čiže, vy z Maine môžete teraz kľudne liečiť pacienta na Slovensku?
Teoreticky by som mohol, avšak momentálne nevykonávam činnosť lekára, keď som na Slovensku.
Môžete teraz porovnávať. Nemocnica v Maine slúži pre približne rovnaký počet ľudí, ako Univerzitná nemocnica v Bratislave. Dajú sa porovnať podmienky a vybavenie?
Treba povedať, že každá minca má dve strany. Aj zdravotnícky systém v USA má dve strany. Jednou stranou mince je veľmi dobré technické vybavenie, nie je nedostatok liekov, vo všeobecnosti. Niekedy sa stane, že máme výpadky, ako aj tu na Slovensku ale väčšinou to nie je štandardom. Máme veľmi dobre zabezpečené stredné zdravotnícke kádre. Na druhej strane, je to najdrahší zdravotnícky systém na svete.
Čo sa týka pomerov na pracovisku, tiež by sme to mohli porovnať, ako to tam je? Z filmov a seriálov máme možno trochu pomýlenú predstavu o tom, ako to funguje.
Rozhodne áno. Seriály, ktoré môže človek pozorovať na našich obrazovkách z amerických nemocníc , nezodpovedajú až tak realite. Môžem však povedať, že vybavenie a celkové okolie, čo človek sleduje je obrazom skutočnosti, avšak si človek musí odmyslieť tú sociálnu drámu.
Nie sú tam žiadne sociálne väzby? Každý si robí to svoje a hotovo?
Bude to znieť čudne, ale áno, každý si robí svoju prácu.
Dôležitá aktuálna vec, ako to vyzerá s Covidom tam u vás v Maine?
Maine, keďže je to štát s rozlohou podobnou Českej republike, avšak len s jeden a pol milióna obyvateľmi, v dôsledku roztrúsenosti obyvateľstva, tie vlny, ktoré sme my zažili boli síce prítomné, ale neboli vo veľkých aglomeráciách, ako napríklad v Bostone, v New Yorku alebo v Los Angeles. Pocítili sme to a najviac príjmov a akútnych pacientov sme mali počas decembra, januára a februára, avšak vďaka agresívnej očkovacej kampane, ktorá sa začala už začiatkom decembra, momentálne čísla začínajú klesať a čo sa týka pacientov na intenzívnej starostlivosti, zo štrnástich až šestnástich pacientov sme prešli na jedného až dvoch.
Keď to porovnáte so situáciou teraz v Ružinove, v nemocnici, kde pôsobíte teraz, tiež sa to uberá lepším smerom?
Ja si myslím, že áno. Za posledné dva, tri týždne sme aj my v Ružinove zaznamenali, najmä na našich lôžkových pľúcnych oddeleniach, mierny pokles pacientov s Covidom.
Čo sa týka očkovania, viete že v Amerike je veľká agresívna kampaň, no u nás to ide pozvoľna, mám pocit. Sú tam ešte rezervy. Je to tak?
Rezervy sú, podľa mojej mienky, dané kapacitou výrobcov vakcín. Viem, že sa v súčasnosti na trhu nachádza šesť až sedem vakcín. Ich hodnotenie je veľakrát sporné a hodnotenie populácie ohľadom vakcinácie je veľakrát sporné tiež. Čiže je to veľmi komplexná otázka. Ja si myslím, že rezervy by sa našli jednak v prístupnosti k vakcínam a v logistike a organizácií vakcinačnej kampane.