Cestovateľ Polakovič prešiel 197 krajín sveta. Táto krajina bola najnebezpečnejšia

BRATISLAVA / Ak radi cestujete, určite ste už videli mnoho zaujímavých kútov sveta. Existuje však človek, ktorý sa môže pochváliť, že ich videl všetky. Presnejšie povedané - navštívil všetky krajiny sveta. V rozhovore sa okrem iného dozviete, ako sa na také cesty balí, a ktorá krajina bola podľa neho najnebezpečnejšia.

Cestovateľ Štefan Polakovič sa môže pochváliť, že navštívil 196 krajín sveta. 

To číslo je tak trochu zavádzajúce, lebo každý má na to trošku iný názor. Je 193 krajín, ktoré sú členské krajiny OSN a potom sú také krajiny s otáznikom, ako napríklad Kosovo, Vatikán, Palestína, alebo Taiwan. Takže taký cestovateľský konsenzus sa dá povedať je 197 krajín, ale ťažko povedať presné číslo.

Boli ste naozaj vo všetkých?

Bol som naozaj vo všetkých. To, že som tam bol neznamená, že som ich naozaj precestoval zhora dole. Krajiny ako Rusko, alebo Čína či Spojené štáty sú proste obrovské a človek tam môže stráviť pol roka a dá sa povedať, že ešte toho veľa nevidel.

Keby ste ich mali celé precestovať, asi by ste tu teraz nesedeli.

Áno, potreboval by som tri životy na to.

Máte zrátané, aký dlhý čas ste strávili na cestách?

Ťažko povedať, lebo ono sa to tak vyvíjalo, ale za posledných desať rokov som cestoval minimálne desať mesiacov v roku. Predtým som cestoval, ale nie tak intenzívne. Posledné tri roky pred covidom som cestoval veľmi intenzívne, lebo vtedy som sa rozhodol, že keď už som tak blízko, tak precestujem teda všetky a tak som si povedal koľko ich vlastne je a spravil som si zoznam a zistil som, kde som ešte nebol a tých zvyšných zhruba päťdesiat som precestoval. Stihol som to zhruba do augusta 2019.

Ktorá krajina bola posledná?

Bol to Bhután, lebo to je taká pozitívna krajina, tú som si nechal naschvál nakoniec.

Viete, ktorú krajinu ste navštívili ako prvú?

Asi Maďarsko, s rodičmi keď som mal dva roky.

Nie je toľké cestovanie únavné?

Je to únavné, ale ono sa to cestovanie nejakým spôsobom vyvinulo. Na začiatku, keď som nevedel ako cestovať, tak som bol v Južnej Amerike pol roka a po pol roku som sa vrátil domov a zistil som, že som schudol sedemnásť kíl. pretože som každý deň chcel niekam ísť, niečo vidieť a nikdy som si nedal prestávku. Veľakrát som vynechal obed, lebo tam nič nebolo alebo som sa ponáhľal. A časom som sa naučil, že toto nie je dobré pre moje zdravie. Teraz cestujem tak, že raz do týždňa si nájdem lepší hotel a tam sa na 24 hodín zavriem a pozerám telku, nič nerobím, len jem v ten deň. Dám si taký oddych raz do týždňa a potom zase pokračujem zvyšných šesť dní.

Akým spôsobom najčastejšie cestujete?

Robím to pragmaticky, niekam kam sa nedá ísť inak ako lietadlom, idem lietadlom. Na ostrovy loďou, alebo trajektom, ale to je nepraktické. Napríklad v západnej Afrike som bol na motorke, tých krajín je tam strašne veľa a cestovať medzi nimi je zložité. Prekračovanie hraníc by miestnou dopravou alebo autobusmi veľmi nešlo. Je to francúzsky hovoriaca časť sveta, ja francúzsky moc neviem, tak som išiel na motorke, lebo sa mi to zdalo najjednoduchšie. V iných častiach sveta, napríklad v Číne sú rýchlovlaky, inde väčšinou autobusy, ako kedy.

Cestujete sám, alebo máte nejaký tím?

Cestujem už väčšinou sám, lebo mi už veľa ľudí nestíha. Je to jednoduchšie, keď ste s niekým. Môžete sa podeliť o náklady, alebo o nápady, je to lepšie, záživnejšie. Ale tie posledné roky cestujem väčšinou sám.

Ako sa balíte na takéto cesty?

Beriem si iba príručnú batožinu. Takmer nikdy nemám inú batožinu. Musím sa zmestiť do desiatich kíl do tej príručnej batožiny a mať v nej všetko čo potrebujem. Našťastie už viem, čo naozaj potrebujem. Napríklad nemá význam nosiť so sebou desať tričiek, tak nosím len tri. Väčšinou sú to tropické krajiny, takže večer to tričko operiem a ráno je suché. A takýmto spôsobom z toho jedného ruksačika dokážem vyžiť aj niekoľko mesiacov.

Do ktorej krajiny bolo najzložitejšie sa dostať?

Veľmi zložitá bola Líbya, kde som sa zhruba pred dvoma rokmi pokúšal dostať asi sedem týždňov. Volal som na ambasádu vo Viedni, v Bratislave aj v Budapešti. Asi sedem týždňov som naozaj volal na všetky tri, každý jeden pracovný deň. Mal som vyše osemdesiat hovorov na tieto ambasády a nikde som sa nepohol. Tak som musel zmeniť stratégiu, išiel som do Tunisu, čo je najbližšia krajina pri Líbyi a v Tunise sa mi v priebehu jedného, alebo dvoch dní podarilo vybaviť líbyjské víza a išiel som do Líbye.

Boli krajiny, kde to bolo nebezpečné, kde ste mali strach?

Sú niektoré krajiny, kde si človek musí dávať pozor. Napríklad Afganistan, mal som tam byť pred dvomi týždňami, to mi nevyšlo. Napríklad aj Líbya alebo Jemen. Najhorší zážitok som mal vo Venezuele. Prešiel som autobusom z Kolumbie do Venezuely a pozrel som sa len z okienka autobusu, že prečo zastal uprostred cesty a policajti robili nejakú kontrolu, zbadali ma, vytiahli ma z toho autobusu, zobrali ma so sebou do nejakej búdky a musel som vytiahnuť veci z vreciek. Zobrali mi peňaženku, mal som tam sto dolárov, ktoré som si tam nechtiac nechal, obyčajne mám len drobné. Vtedy som to mal pripravené, že keď vystúpim z autobusu, zamením ich. Zobrali mi ich, vrátili mi peňaženku a povedali, choď. Takže hádajte sa tromi policajtmi v cudzej krajine, kde som bol dve hodiny a nevedel som ako to tam funguje.

Ktorý je podľa vás najkrajší kút v šírom svete?

To je veľmi ťažká otázka. V podstate neviem na to odpovedať, lebo je mnoho uhlov pohľadu, história, ľudia, príroda, ale podľa mňa je najlepšia Austrália, žijem tam už 23 rokov tak na pol nohy, lebo cestujem a je to hlavne o ľuďoch. Páči sa mi, akí sú tam ľudia.