Komentár Arpáda Soltésza: Kollár už dnes presadzuje Ficovu politiku

Boris Kollár sa vyhráža, že ak vláda presadí svoje kľúčové reformy, odíde z koalície. Presne v deň desiateho výročia pádu vlády Ivety Radičovej. Čo je zhodou okolností výborný deň pripomenúť ostatným lídrom koalície, že s vydieračmi sa vládnuť nemá, a nedá. Situácia je dnes o to jednoduchšia, že kým pred desiatimi rokmi išlo o budúcnosť celej Európskej únie, v súčasnosti sa hrá iba o to, či si budú môcť ešte zo dva roky ukájať svoje osobné ambície.

Hlasovanie o navýšení takzvaného eurovalu pred desiatimi rokmi nebola žiadna búrka v nočníku. Museli ho odsúhlasiť všetky národné parlamenty menovej únie a okrem Slovenska to už v tom čase všetky urobili. Zrazu sa na Bratislavu sústredene dívali aj ľudia, ktorí predtým netušili, kde ju hľadať na mape. Slovensko vážne ohrozovalo stabilitu EÚ, eura a nepriamo aj krehkej pokrízovej ekonomiky sveta.

Následky zablokovania eurovalu by boli bývali devastačné. Nebolo to iba o ekonomike a financiách, išlo predovšetkým o politiku. Spojenci i nepriatelia Bruselu s napätím očakávali, či sa únia ukáže ako veľmoc, ktorá dokáže riešiť svoje problémy, alebo je to len domček z kariet, ktoré rozfúka aj ľahký prievan.

To bol moment, keď Richard Sulík uveril, že celá EÚ visí na šnúrke od jeho gatí, a s nadšením ju prestrihol. Od euroskeptika, ktorý považuje úniu za podmienečne užitočnú, len kým funguje ako dojná krava, ktorá sa pasie sama a netreba ju ani kŕmiť, nieto ešte platiť účty za veterinára, to bol v podstate úplne logický krok.

Iveta Radičová teda urobila jedinú rozumnú vec, ktorú v tom okamihu urobiť mohla. Hlasovanie o eurovale spojila s hlasovaním o dôvere vláde. Je to nielen legitímny, ale aj celkom štandardný nástroj demokracie. Výkonná moc nemôže diktovať zákonodarnej, ako má rozhodovať, má však plné právo povedať, že ak parlament nepodporí určitú legislatívu, vláda nedokáže ďalej vykonávať svoj mandát.

Zjednodušene povedané, Radičová oznámila Sulíkovi, že bez eurovalu nemôže niesť zodpovednosť za ďalší osud Slovenska. Sulík to vzal na vedomie a poslal ju na smetisko politických dejín, zároveň tým však otvoril cestu k tomu, aby opozícia navýšenie eurovalu odhlasovala a následne aj prevzala moc v krajine. Stojí za pripomenutie, že rovnaký postoj vtedy zaujal aj líder súčasnej koalície Igor Matovič.

Euroval napokon zafungoval nad všetky očakávania, únia zachránila Grécko i euro, Slovensko to finančne nič nestálo a Sulík sa navždy zapísal do našich lokálnych dejín ako Riško, ktorému uletel balónik. Keby sa bol o eurovale poradil s Marianom Kočnerom, ku ktorému si chodieval po politické rozumy, nekonal by inak.

Eduard Heger to má dnes omnoho jednoduchšie. Aj keby rovno povedal Borisovi Kollárovi, nech z koalície vypadne a berie si aj svojich ľudí, stále by neprišiel o väčšinu v parlamente. Zostala by mu síce tesná väčšina, ktorú by mohol aj stratiť, otázka však znie, že načo chce niekto vládnuť, keď mu to koaličný partner beztak nedovolí? O čo mu potom v politike ešte ide? O premiérsky či ministerský plat? Lebo tie zasa nie sú také závratné, ako sa to javí bežnému voličovi. V korporátnej sfére ľudia s menšou zodpovednosťou a stresom zarábajú násobky. Alebo ide o honor? V tom prípade by mal niekto slovutným členom kabinetu vysvetliť, že akákoľvek úcta, s ktorou sa ešte sporadicky stretávajú, je spravidla rýdzo formálna a patrí úradu, nie osobám, ktoré ho aktuálne napĺňajú.

Boris Kollár už kompletne rozvrátil jedinú agendu, ktorej ešte časť voličov verila. Ani tak nejde o zborený obraz boja proti korupcii, pretože politický boj proti nej znamená prijímanie transparentnej legislatívy, o čo sa súčasná vládna bezmoc ani nepokúsila. Kollár však berie ľuďom aj nádej na obyčajnú sprostú pomstu a občasnú spektakulárnu verejnú popravu, čím už reže do tvrdého jadra Matovičovho elektorátu. Čo napokon čakať od politika, ktorého súkromné fotky sú neopomenuteľnou súčasťou dejín slovenskej mafie?

Teraz sa boss parlamentu chystá pochovať aj súdnu reformu, najskôr preto, že by sa nemilo dotkla vranovského súdu. A z Vranova pochádzajú bratia Pčolinskí. Áno, tí istí, kvôli ktorým sa boj s mafiou transformoval na reality-sitcom v štýle Profesionálov a Mafstory.

Neochota akceptovať úpravu siete nemocníc už môže byť aj úprimne myslená hlúposť nie priveľmi bystrého populistu. Nie je to inak zložitý problém – pacient môže zomrieť v blízkej nemocnici bez lekárov, sestier, vybavenia a liekov, alebo sa vyliečiť vo vzdialenej. Vôbec sa však nevymyká predstavivosti, že by mu predseda parlamentu nemusel byť schopný porozumieť. Predsa len, človek, ktorý sa kamarátil s Piťom alebo s Kočnerom, a nenaučil sa, že treba nechať omočiť zobák aj ostatným, nebude najostrejšia ceruzka v peračníku.

Otázka znie, či so sebou zvyšok koalície naďalej nechá vytierať podlahu. Lebo hoci s Kollárom medzi sebou definitívne rezignujú na napĺňanie akýchkoľvek politických ambícií, stále majú možnosť plniť si svoje osobné sny. Ak sa Heger, Matovič, Sulík a Remišová prejavia ako mastné pastelky, je úplne jedno, aký je Kollár tupý, vždy bude mať nad nimi navrch. Pred voľbami, aj po nich, ako koaličný partner súčasnej opozície, ktorej agendu presadzuje už dnes.