Riaditeľ Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík: Zdravotníci sa stali hromozvodom pre súčasnú agresivitu ľudí

BRATISLAVA / V prvých týždňoch pandémie ľudia zdravotníkom ďakovali a tlieskali im z balkónov svojich bytov. Dnes tí istí zdravotníci počúvajú nadávky a vyhrážky. Agresivita voči zdravotníkom sa stala mimoriadne vážnou témou. Výnimočné už nie sú ani fyzické útoky, či už v ambulancii, pri odchode zdravotníka z práce, alebo pred ich vlastným bydliskom. Viac v rozhovore s Martinom Halásom.

Je naozaj tá situácia taká vážna? Dochádza k tomu tak často?

Myslím si, že situácia je veľmi vážna, ale na druhej strane musím povedať, že táto situácia pre zdravotníkov je dlhodobá. Zdravotníci sa už roky potýkajú s týmto problémom a práve tá agresivita, ktorá sa teraz začína prejavovať v spoločnosti, vo všeobecnosti, prispela k tomu, že zdravotníci sa stávajú pomyselným hromozvodom pre agresivitu, ktorú ľudia majú.

Pamätám si, že v našom spravodajstve, ešte pred pandémiou, sme hrali útoky na zdravotníkov, ale väčšinou to boli urgenty, pacienti, ktorí boli, povedzme, pod vplyvom či už alkoholu, alebo drog. Teraz mám pocit, že triezvy človek v ambulancii je schopný vynadať svojmu lekárovi.

Áno, máte veľkú pravdu. Predtým sa tie útoky koncentrovali najmä na záchranárov, urgenty a na služby, ktoré boli 24-hodinové. Dnes sa nám to, bohužiaľ, presúva aj do ambulancií, kde aj taká triviálna vec ako telefonovanie pacientov, môže viesť k tomu, že potom ten pacient je na lekára agresívny. Pacienti sa veľakrát nedovolajú doktorovi a sestre práve z dôvodu, že vyšetruje možno niekoho iného a potom to agresívne správanie, keď navštívi ambulanciu, môže viesť k tomu, že tam dochádza buď k verbálnym, alebo aj osobným napadnutiam.

Najlepšie bude povedať nejaké konkrétne prípady. Hovorili ste s mnohými zdravotníkmi, boli ste na nejakej akcii, pýtali ste sa ich ako to vyzerá v praxi?

V rámci urgentných príjmov, vo všeobecnosti, sa stáva, že raz za dva-tri roky, sú vykopnuté dvere. Ak prichádza k nejakému agresívnemu správaniu, zväčša to riešia poskytovatelia SBS-kou, to znamená nemocnice, polikliniky a to tiež nie je najlacnejšia záležitosť. Na druhej strane, ak sa aj nahlásia takéto prípady, zo štatistík vyplýva, že len jedna tretina týchto prípadov sa nahlasuje, ak vôbec.

Nenahlasuje sa prečo? Pretože tí lekári a sestričky nemajú ochotu chodiť ešte po výsluchoch, dávať podania a radšej to nechajú tak?

Myslím si, že každý z nás sa prirodzene bojí. Odídete z práce, v tomto prípade, z ambulancie, z nemocnice, idete domov a veľakrát dochádza k tým útokom následne po odchode a keď si zoberiete, že v rámci priestupkového konania to rieši iba okresný úrad, kde dostane, ak dostane, ten dotyčný pokutu 20 alebo 30 eur, tak naozaj ten celospoločenský status a celospoločenská ochrana zdravotníkov je, dovolím si povedať, úplne nulová, alebo veľmi málo vymožiteľná.

Zdravotníci ale majú nejaký štatút chránenej osoby. Čo presne to znamená podľa legislatívy?

Štatút chránenej osoby nepoužívajú iba zdravotníci, ale používajú ho aj napríklad naši seniori, tehotné ženy, týrané ženy, deti...Tento štatút by mal vlastne zabezpečovať to, že v prípade, ak sa stane nejaký trestný čin, tak páchateľ je postihovaný vyššou sadzbou, to znamená, že nedostane rok, dva, tri, ale dostane násobok.

Hovorili ste, že reálne to aj tak skončí v tom priestupkovom konaní 30-eurovou pokutou. Je vôbec šanca zvýšiť nejakú právnu ochranu zdravotníkov? Aspoň dočasne v tomto období?

Ja si myslím, že prvá vec je tá, že sa začalo o tom vôbec hovoriť. Nedávno bol na návšteve pán minister Lengvarský aj so štátnym tajomníkom u pána generálneho prokurátora a tam jasne zaznela podpora, že aj generálna prokuratúra, aj polícia, sa na to pozrie a bude podrobnejšie a pod drobnohľadom sledovať tieto prípady, lebo si naozaj myslím, že táto situácia je veľmi vážna. Samotní zdravotníci sú pod týmto stresom už tak dlho a musíme si uvedomiť, že to nebol len covid, ale po covide to bolo dobiehanie všetkých zákrokov operácií. Čiže, my sme ich ako spoločnosť vystavili rok a pol stresu, a ten stres budú mať ďalší rok, takže nie je len z pohľadu platov, ale aj z pohľadu nejakého spoločenského uznania a toho, že ich spoločnosť bude dostatočne chrániť, je naozaj potrebné, aby sa zaviedol nejaký vymožiteľný inštitút. Aby si aj tí páchatelia vlastne uvedomili, že ak niečo spravia zdravotníkovi, nie len možno v nemocnici a ambulancii, aby sa naozaj vedeli efektívne brániť.

Teraz ste to naznačili a pre mňa je to absolútne nepochopiteľná vec, že útoky na zdravotníkov sa stávajú na mieste ich bydliska, zatiaľ teda verbálne, ale neviem, kde sa niečo také v ľuďoch nabralo?

Robili sa aj nejaké štatistiky a prieskumy v roku 2015-2016 a následne sa zavádzal inštitút chránenej osoby v roku 2017. Tie čísla boli katastrofálne. Podľa nich sa vlastne 9 z 10-tich zdravotníkov, minimálne raz alebo aj viackrát, stretlo s verbálnym alebo fyzickým napadnutím. A správne ste to pomenovali, tým, že sa to presúva aj do toho domáceho prostredia, tak tam sú tie hranice ako keby viac posunuté.

Keď hovoríte s tými zdravotníkmi, je aj toto strata statusu a ohrozenie, jedným z dôvodov, prečo odchádzajú zo Slovenska, alebo úplne zo zdravotníctva?

Nechcem tu maľovať čierne scenáre, ale zoberme si, že od 1. januára odišlo zo systému 1500 sestier, ktoré, neviem si predstaviť v súčasnej situácii v platovej aj tej, o ktorej sa dnes rozprávame, ako by sme ich do toho systému dostali naspäť. Bavíme sa o veľkom projekte plánu obnovy a dlhodobej starostlivosti, ktorý je vitálne naviazaný, napríklad, na zdravotné sestry, ošetrovateľky a podobne. Čiže, my dnes nehovoríme iba o tých chýbajúcich 14 000 zdravotných sestrách a doktoroch, ktorí sú už dnes v dôchodkovom, alebo preddôchodkovom veku, ale my sa bavíme naozaj o obrovskom množstve zdravotníkov.

​