Oblačno
-1°
Bratislava
Timotej
24.1.2022
Covidu sa môže báť aj malé dieťa. Treba ho ubezpečiť, že aj táto choroba sa dá liečiť, hovorí psychoterapeutka
Zdielať na
Noviny PLUS

Covidu sa môže báť aj malé dieťa. Treba ho ubezpečiť, že aj táto choroba sa dá liečiť, hovorí psychoterapeutka

Zdroj: ZDROJ: Archív V. Hudákovej

BRATISLAVA / Psychoterapeutka Valéria Hudáková v rozhovore pre Noviny Plus porozprávala ako malé deti prežívajú strach z ochorenia Covid-19, a ako im rodičia a okolie môžu pomôcť spracovať tieto ich obavy. Dozviete sa tiež ako odhaliť, že sa dieťa covidu bojí, aj keď o tom nehovorí nahlas, a ako správne reagovať na jeho citlivé otázky.

Máme 3. vlnu koronavírusovej pandémie, denne počúvame o vysokých prírastkoch prípadov s covidom aj o úmrtiach. Ako táto atmosféra a negatívne informácie vplývajú na mladšie deti - na predškolákov a školákov? Ako to podľa vás vnímajú?

Deti v tomto veku, teda v predškolskej príprave a mladšom školskom veku, prechádzajú obdobím, keď sa veľmi rýchlo rozvíjajú všetky oblasti psychického vývinu, akceleruje kognitívny, sociálny, emočný vývin. Vyvíja sa ich osobnosť. Deti veľmi komplexne vnímajú všetko, čo sa okolo nich deje, sú zvedavé, chcú byť zahrnuté, vypočuté. Veľmi citlivo vnímajú hlavne to, čo sa deje v rodinných vzťahoch, čo hovoria a robia ich rodičia a starší súrodenci alebo starí rodičia. Deti sa učia pozorovaním a nápodobou, a v období, o ktorom hovoríme je najdôležitejším modelom učenia stále rodič. Teda to, ako vnímajú situáciu okolo covidu, vo veľkej miere závisí od toho, čo o covide počujú od rodičov, aká atmosféra v súvislosti s covidom panuje v rodine, čo si o covide a jeho dôsledkoch doma rodičia hovoria. Platí, že ak sú rodičia vystrašení, bojí sa aj dieťa. A naopak, ak si rodičia zachovajú pokoj a svoje zvyklosti, dieťa bude tiež pokojné. Deti by mali mať možnosť klásť otázky, pýtať sa, čomu nerozumejú, alebo čo ich zaujíma aj vo vzťahu ku covidu. ​

V tzv. covidovej dobe žijeme rok aj trištvrte a deti si v podstate už mohli na to zvyknúť. Ale nemusí to platiť paušálne a aj ony to môžu prežívať rôzne. Napríklad, ak ochorie na covid niekto blízky alebo ony samotné, čo im môže prebiehať v mysli, keď vedia, že je to nebezpečné ochorenie?

Aj tu platí, že deti sú v tomto vývinovom období ešte veľmi závislé v napĺňaní svojej túžby po bezpečí a ochrane od svojich rodičov. Teda ak ochorie niekto z jeho blízkych alebo ono samé, potrebuje cítiť, že je v bezpečí, že choroba sa dá vyliečiť. O tom ho môže ubezpečiť jedine jeho rodič, ktorému verí a ktorého autoritu prijíma úplne prirodzene. Ak rodič zachová pokoj a dokáže s dieťaťom o chorobe a jej prípadných komplikáciách hovoriť, ubezpečiť ho, že existujú riešenia pre danú situáciu, dieťa to príjme a upokojí sa.

Ako najlepšie má pri témach vážnych ochorení na dieťa vplývať rodič? Ako im to má vysvetľovať?

Základnou zásadou je byť pravdivý a pre dieťa zrozumiteľný. Dôležité je aj byť s dieťaťom na „jednej vlne“, to znamená napojiť sa na jeho energiu tým, že sa ho veľa pýtame, skôr ako by sme dávali vysvetlenia, pýtame sa detí, čo chcú vedieť, čo je pre nich záhadou alebo nejasnosťou. Dieťa možno nepotrebuje do podrobnosti vedieť, čo je to za chorobu, aký má priebeh, skôr potrebuje cítiť, že je v bezpečí, že je chránené, vnímané rodičom, vypočuté, milované. Že je tu rodič, ktorý je pri ňom a urobí všetko, čo je možné a čo je v jeho ľudských silách.

Psychoterapeutka Valéria Hudáková sa vo svojej praxi veľa venuje aj menším deťom.

ZDROJ

​Sú aj rodičia, ktorí majú radikálne a odmietavé názory na pandémiu, na očkovanie, na nosenie rúšok. Ovplyvňujú ich škodlivé názory aj ich deti, a to napriek tomu, že škola a spolužiaci hovoria niečo iné?

Áno, deti veľmi ovplyvňuje to, čo hovoria a robia ich rodičia. Dieťa bude pokojne a bez problémov nosiť rúško, lebo tak to robia jeho rodičia, a je to preň úplne prirodzené, lebo verí tomu, čomu veria rodičia. Ak rodič odmieta rúško a príde do školy obhajovať svoj názor, spôsobuje dieťaťu minimálne to, že sa bude cítiť zle v prostredí, kde ostatné deti bez problémov rúško nosia. Toto obdobie je obdobím, kedy sa dieťa potrebuje vpravovať do sociálneho sveta mimo svoju rodinu a potrebuje sa naučiť spolupracovať s inými deťmi. Dieťa sa potrebuje družiť, byť súčasťou skupiny, cítiť sa zahrnuté a prijaté. Toto je veľmi dôležitá funkcia rodiny, aby naučila dieťa alebo ho podporila v tom, že svet mimo rodinu je v podstate priateľský a prijímajúci. Ak rodič vysiela signál, že svet tam vonku /škola/ je ich nepriateľom, lebo ich tam nútia nosiť rúško, tak to v dieťati vyvolá pocit neistoty a nedôvery. A to sa môže podpísať na celkovom vnímaní vonkajšieho sveta. Nezabúdajme, že dieťa je v tomto veku ešte neisté a veľmi zraniteľné. Ak rodičia odmietajú nosenie rúška, tak nechtiac môžu spôsobiť svojim deťom, že sa budú cítiť iné, môže to v nich vyvolať úzkosť, nedôveru, strach.

Momentálne deti chodia do školy, nie sú izolované, ako to bolo v 2. vlne počas úplného lockdownu. V najbližších týždňoch sa to síce môže zmeniť, no kým v tej škole sú, niektoré sa môžu cítiť ohrozené ochorením covid a môžu klásť rodičom rôzne otázky: Čo ak ochoriem? Môžem na covid zomrieť? Môžeš na covid zomrieť ty alebo babka? Ako majú na to reagovať?

Dieťa žije v prítomnosti, tu a teraz, ešte nemá vytvorený koncept do budúcnosti, čo bude o rok o dva. Preto s dieťaťom treba riešiť to, čo sa práve teraz deje. Dieťa v tomto veku už má za sebou veľa skúsenosti s ochorením a má skúsenosť, že to prešlo, že sa vyliečilo. Ak položí tieto otázky, ako ste uviedli, treba pravdivo a citlivo odpovedať. Avšak ho zároveň treba uistiť a upokojiť, že nie sme bezmocní v ochrane pred chorobou, že môžeme urobiť niečo, čo pomôže aj babke, napríklad, že istý čas sa nebudeme stretávať, dieťa to pochopí a prispôsobí sa novej situácii, dokonca môže byť na seba hrdé, že oddialilo potrebu byť napr. s babkou v záujme jej ochrany. Téma smrti je v mnohých rodinách tabuizovaná. Tým, že nebudeme o nej hovoriť dieťa neochránime. Ak zomrie niekto z rodiny, už aj veľmi malé deti cítia stratu, i keď jej nerozumejú. Deti potrebujú v čase, keď sa rodina vyrovnáva so stratou blízkeho, veľmi, veľmi veľa citovej podpory. V období mladšieho školského veku dieťa ešte nedokáže úplne pochopiť smrť ako dospelý, ale chápe, že sa deje niečo strašné, že sa už s blízkou osobou neuvidia, vníma a prežíva smútok so svojimi blízkymi, môže byť otrasené, dokonca sa môže obviňovať. S deťmi treba hovoriť o zákonitostiach života a smrti, teda, že starí ľudia, a ľudia vôbec, zomierajú, a že môže zomrieť aj babka. V kresťanskom svete pomáha viera, že smrťou sa život nekončí. Dieťa môžeme upokojiť, keď mu povieme, že babka je v „nebi“, odkiaľ nás má stále rada a my máme radi ju.

Ako veľmi je podľa vás dôležité, aby dieťa navštevovalo školu a bolo čo najmenej doma na dištančnom vzdelávaní. Bol niekoľkomesačný lockdown pre menšie deti náročný? Veľa sa hovorilo o mladých v pubertálnom veku, že tí to naozaj nesú ťažko, keď nie sú s rovesníkmi a v spoločnosti. Ako je to pri menších školákoch?

Deti v predškolskom a mladšom školskom veku, teda 5 až 9 - 10 ročné, prechádzajú vývinovým obdobím, počas ktorého musia zvládnuť veľa úloh. Musia zvládnuť nácvik čítania, písania, počítania, osamostatňovanie sa a preberanie časti zodpovednosti za seba a tiež veľmi dôležité je, že sa potrebujú naučiť vytvárať si vzťahy mimo rodinného systému. Ak hovoríme, že deti v pubertálnom veku nesú ťažko izoláciu v domácom prostredí, tak pri deťoch v mladšom školskom veku to platí dvojnásobne. Deti bytostne potrebujú byť v kontakte s rovesníkmi, učiť sa zapojiť, byť súčasťou skupiny, zistiť, ako sa presadiť, ale aj vyrovnať sa s odmietnutím. Toto sa nemôže naučiť nikde inde len v spoločnosti iných detí a už vôbec nie v spoločnosti dospelých, kde je nadmieru chránené a ošetrované.

​Poznáte z vašej praxe nejaké deti, ktoré sa báli ochorenia? Ako sa to u nich prejavuje? Ako na to rodič môže prísť, ak o tom nehovoria?

Áno, stretla som sa vo svojej praxi s deťmi, ktoré boli vystrašené a úzkostné v súvislosti s ochorením Covid-19. Vonkajší prejav strachu z covidu môže mať rôzne podoby, dieťa sa zrazu začne správať inak, ako sú u neho rodičia zvyknutí. Dieťa v tomto veku ešte nemá slová na vyjadrenie toho, čo sa s ním deje vo vnútri. V jeho tele a vnútornom prostredí sa dejú veci, ktoré sa môžu navonok prejaviť ako nechutenstvo, bolesti hlavy, bruška alebo sa to prejaví v správaní, zrazu dieťa nechce ísť na miesta, kam sa predtým tešilo a podobne. Inak povedané, to, čo niekedy nazývame symptóm alebo psychosomatika, je len hlasom vnútorného diania, vnútornej disharmónie, resp. spôsobom, ako sa dieťa vyrovnáva s úzkosťou, strachom, hnevom. Ak si rodičia nevedia vysvetliť, čo sa s dieťaťom deje, je múdre, ak sa idú poradiť s odborníkom.

Mala by sa okrem rodičov do edukácie v téme pandémie pravidelne zapájať aj škola?

Je to jedna z dôležitých funkcií školy, že okrem vzdelávania podporuje a vedie deti k etike a morálke v medziľudských vzťahoch, ale aj vo vzťahu k prírode. Myslím si, že škola má veľmi dôležité miesto v edukácii detí o chorobe covid, hlavne má sprostredkovať vedecké a všeobecne platné pravdy.

Čítala som pred pár dňami o výskume, v rámci ktorého zisťovali, ako malé deti vnímajú ľudí v rúškach/respirátoroch, keď im nevidia tvár len oči. Vyplynulo z toho, že deti veľmi dobre vnímajú emócie človeka, s ktorým hovoria, aj keď má prekrytú väčšiu časť tváre. Zrejme je to naozaj o zvyku a dnes už deti zakryté tváre nijako nerozrušia a vedia „čítať z očí“ či správne porozumieť tónu hlasu. Dokážu deti možno aj jednoduchšie prijať niektoré nové veci v živote v porovnaní s dospelými?

Keď sa milo prihováram deťom v nemocnici, kde pracujem, keď sa usmievam spoza rúška, dieťa so mnou nadväzuje kontakt, usmieva sa na mňa, ako by som rúško ani nemala. To je pre mňa jeden z najobjavnejších zážitkov v koronovej dobe. Potvrdilo sa mi, aké máme ako ľudia rozmanité zdroje pre vzájomný kontakt, a tými sú nielen schopnosť vidieť a počuť, ale aj pohľad, napojenie sa na seba navzájom, dotyk, intonácia a sfarbenie hlasu. Deti vnímajú nielen zrakom alebo sluchom, vnímajú predovšetkým energiu náklonnosti, lásky, záujmu, a to je možno to, čo potvrdzuje výskum, ktorý ste spomínali. A pokiaľ sa pýtate na prijímanie nových vecí u detí, tak pre deti je všetko nové, čo zažívajú, preto napríklad aj prítomnosť rúšok prijímajú ako súčasť vonkajšieho sveta. Je na nás dospelých, aké významy budeme deťom či už o rúškach, ale aj o všetkých nutných opatreniach odovzdávať. Môžeme v nich zakoreniť názor, že je to zlé, obmedzujúce, že sa treba proti tomu postaviť alebo naopak, že je to správne, že sa tým chránime, že nasadiť si rúško je podobné, ako keď si dávame čiapku, keď vonku mrzne.

Valéria Hudáková je klinická psychologička a psychoterapeutka, ktorá pracuje s deťmi a ich rodičmi, s párom aj s jednotlivcom. Psychológiu vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, kde absolvovala tiež rigoróznu skúšku. Štúdium klinickej psychológie absolvovala na Lekárskej fakulte SZU v Bratislave. Je certifikovanou psychoterapeutkou v Systemickom modeli rastu Virginie Satirovej, zakladateľky rodinnej psychoterapie. V súčasnosti pôsobí ako psychoterapeutka s vlastnou praxou a zároveň ako klinický psychológ na Klinike detskej hematológie a onkológie v Bratislave.

Najčítanejšie