Jana Krescanko Dibáková o Na hrane: S hejtom počítam. Nepredávam v cukrárni a preto ma nebude mať každý rád

BRATISLAVA / Moderátorka relácie Na hrane Jana Krescanko Dibáková poodhalila nielen zákulisie relácie, ale prezradila aj to, ako sa vyrovnáva s nenávistnými prejavmi na sociálnych sieťach. Ktorá relácia bola najnepríjemnejšia a pri ktorej sa najviac zapotila? Dozviete sa v rozhovore.

Na úvod by si mohla prezradiť, ako sa cítiš pred ďalšou sezónou...

Som plná očakávaní, pretože tento rok sľubuje veľa politických udalostí, takže naozaj bude o čom. Keďže nás čakajú komunálne aj župné voľby, predpokladám, že bude veľa politických bojov a, že to budú náročné boje. Už začiatok tohto roka naznačuje, že to bude „veselé“ a, keď sa dejú veci, darí sa aj politickým reláciám a sú živšie. Naozaj sa teším.

Bolo moderovanie politickej relácie tvojim snom?

Moderovať reláciu akou je Na hrane bol môj veľký sen. Kedysi som pozerala relácie ako Sito, ktoré moderoval Daniel Krajcer. Ten sa neskôr stal aj mojim kolegom v televízii JOJ a moderoval u nás De facto. Relácia Na hrane nastúpila do vysielacieho času, ktorý malo SITO a následne aj De facto. Keď som začínala v televízii JOJ, tak sa priznám, že mojim veľkým snom bolo moderovať politickú diskusnú reláciu a robiť ju tak, aby sa človek stal rešpektovaným novinárom. Paradoxne, moderovať som začala v čase, keď som si už myslela, že takáto šanca zrejme nikdy nepríde.

Najprv som na Na hrane  pracovala ako dramaturgička a náš programový riaditeľ a zároveň šéfredaktor Rolo Kubina ma poveril tým, aby som túto reláciu postavila na nohy a pomohla moderátorovi Michalovi Magušinovi, ktorý prišiel do televízneho prostredia z inej novinárskej sféry a televízia preňho bola novinkou. Po roku sme sa, ale s Michalom rozlúčili z dôvodov, ktoré sú najmä jeho osobné a súkromné a ja som stála pred otázkou či táto relácia bude, alebo nebude pokračovať.

Práve v lete 2020 som dostala ponuku, aby som sa stala moderátorkou relácie. Vtedy som si povedala, že sú v živote príležitosti, ktoré sa neodmietajú a to napriek tomu, že som  mala obrovský rešpekt. Povedala som si, že ak túto ponuku neprijmem, tak iná už možno nepríde a ja by som to potom mohla ľutovať. So všetkou pokorou som si povedal, že do toho idem, že to skúsim a keď to nevyjde, tak to nevyjde a keď to vyjde, bude to naplnením pracovného sna v televízii, ktorú mám najradšej a som v nej od začiatku. Mám pocit, že sa to aj podarilo. 

Čo je najväčším problémom politických diskusií z pohľadu teba ako moderátorky?

Najzásadnejším problémom je, že hostia buď nechcú chodiť, alebo sa snažia vyberať si svojho oponenta do diskusie a často je pre nich pohodlnejšie nekomunikovať ako otvorene verejnosti povedať, čo stojí za ich rozhodnutiami a komunikovať svoje stanoviská verejne. Potom presviedčate, argumentujete a zvádzate pozičné boje. 

Nakoľko sa tiež podieľam na príprave, tak viem, že toto sa stalo niekoľkokrát v prípade Smeru...

Nedeje sa to len v prípade Smeru, ale v ich prípade je to pomerne vypuklé. Napriek tomu aj v Smere sú ľudia, ktorí chodia do diskusií pravidelne. Týka sa to bohužiaľ aj vládnych strán a tento problém máme veľmi často napríklad s hnutím OĽaNO, ktoré vo vláde obsadilo zásadné posty. 

Niekoľkokrát však hrozilo, že nám hosť do relácie nepríde. Stáva sa to často?

Je pravda, že niekoľkokrát sme museli na poslednú chvíľu meniť zostavu. Stalo sa nám to ale predovšetkým kvôli covidu. Sú také dve tradičné situácie. Buď sa dozvieme v poslednej chvíli, že politik bol pozitívny alebo sa stretol s pozitívnou osobou.

Najvypuklejšou situáciou bol avizovaný duel ministra vnútra Romana Mikulca a pani Sakovej. Zhodou okolností, je to ten istý duel, ktorý otvorí tohtoročnú sezónu, dúfam, že sa nám situácia nezopakuje. Pretože minister bol v kontakte s pozitívnou osobou, tak svoju účasť zrušil, a to menej ako 24 hodín pred reláciou. Jeho hovorkyňa nás kontaktovala približne o jedenástej večer deň predtým a my sme vedeli, že najneskôr ráno nám dá vedieť aj Denisa Saková, keďže boli na tom istom výbore s pozitívnou osobou. Stalo sa a ráno sme už s istotou vedeli, že nemáme v deň vysielania hostí.

Druhá situácia je svojim spôsobom rovnako nepríjemná, a to keď si hosť nechá na rozmyslenie svojej účasti niekoľko dní, my ho urgujeme a on sa napokon rozhodne neprísť. Buď si to rozmyslel, alebo sa mu zázračne v kalendári objaví iná udalosť. Potom musíme zháňať iného hosťa, niekedy celú dvojicu a reláciu vyskladať aj dramaturgicky inak, než sme pôvodne plánovali. 

To sa deje často?

Politici majú prostredníctvom televízie šancu osloviť niekoľko stotisíc divákov a napriek tomu túto príležitosť nevyužijú. Dôvody môžu byť rôzne. Buď nechcú komunikovať nepríjemné záležitosti, je možné aj to, že im nevyhovuje konfrontácia so súperom a moderátorom, ale môže to mať samozrejme aj iné dôvody. Napriek tomu by človek očakával, že pozvanie do televízie využijú radi považujúc to za istú česť. 

Akým spôsobom sa ty ako moderátorka vyrovnávaš s hádkami politikov v štúdiu?

Máme niekoľkých hostí, od ktorých prirodzene očakávam, že tá diskusia bude ostrá, pretože s nimi robím už roky a poznám ich temperament a výrečnosť. Osobne mám radšej ostré ako nudné diskusie, kde hostia síce komunikujú so mnou, ale vyhýbajú sa vzájomnej interakcii.

Pod ostrou diskusiou, ale nemám na mysli iba to, keď po sebe politici kričia, pretože diskusia môže byť ostrá aj silou argumentov a silou vypovedaného. V každom prípade, kým je politikom rozumieť, nechám ich si určité záležitosti vyargumentovať. V momente, keď im už pre krik nikto nerozumie, keď v rámci hádky odbiehajú od toho, čo sa ich pýtam, tak v tom okamihu sa ich snažím zastaviť.

Ak to nejde na prvú alebo druhú výzvu, tak mám obľúbený argument „použijem džingel“ a týmto sa im, a to hovorím naozaj s úsmevom na tvári, vyhrážam. Už som to takmer raz aj použila. Je to formulka, ktorá ich prekvapí a tým pádom zareagujú a mne je umožnené klásť ďalšie otázky. Keď sa politici dostanú v hádke na úroveň, že im nerozumieť, tak tá hádka nemá zmysel. 

Ako sa vyrovnávaš s hejtom na sociálnych sieťach?

S hejtom sa človek musí naučiť žiť, hoci ho nikdy nebudem schopná akceptovať. Už keď som začínala moderovať, tak mi moja skúsená moderátorská kolegyňa  povedal: „Jani, nejdeš predávať do cukrárne, takže ťa nebude mať každý rád a treba s tým počítať.“  Ja som s tým tak od začiatku počítala. Keď prichádza hejt o akejsi neobjektívnosti z každej strany voličského spektra, tak to považujem za známku, že svoju prácu robím objektívne, tvrdé fanúšikovské jadrá strán niekedy považujú otázku položenú svojmu lídrovi za útok s potrebou brániť ho.

Dobré nie je, ak si vás nikto nevšíma, pretože to znamená, že nikoho nezaujímate.  Problém je, keď hejt prechádza do osobnej roviny a do rodiny, lebo rodina sa s týmto všetkým vyrovnáva oveľa ťažšie ako my, ktorí v tomto prostredí žijeme a ja mám pocit, že ľudia na sociálnych sieťach nevedia diskutovať konštruktívne. Nevedia odlíšiť racionálne argumenty, ktoré odzneli v diskusiách, ale zaoberajú sa tým, ako človek vyzerá, alebo ako vyzerá konkrétny politik, niekedy mu potrebujú len tak z plezíru a pre uvoľnenie frustrácie vynadať. Potom sa naozaj ukazuje, že na používanie sociálnych sietí by bolo potrebné získať niečo ako vodičský preukaz. Veľa ľudí by týmito skúškami neprešlo. 

Máš pocit, že ako moderátorka politickej diskusnej relácie to máš ťažšie než moderátor?

To si nemyslím. Predo mnou pôsobili veľmi šikovné a rozhľadené politické moderátorky. Napriek tomu, že dnes som jednou z mála, tak nie som prvou. Keď si spomeniem na svoje predchodkyne Zlaticu Puškárovú, Silviu Kušnírovú, alebo Beatu Oravcovú, tak to boli dámy, ktoré boli podľa môjho názoru rovnako cieľom hejterov.

Dnes je hejt výraznejší len preto, že tu máme sociálne siete, ktoré predtým neexistovali. Niekto, kto vám chcel povedať škaredú vec, vám musel poslať mail alebo napísať list. Dnes mu na to, aby vám dal vedieť, že vás neznáša, stačí zopár klikov. Ak by som to však mala rozdeliť na moderátorov a moderátorky, tak si nemyslím, že je v tom veľký rozdiel. U mňa si možno ľudia všímajú to, čo mám oblečené viac, než v prípade mojich kolegov. 

Stretla si sa niekedy s odlišným prístupom zo strany politikov?

Nestretla, lebo politici, ktorí sú u nás arogantní, sú arogantní rovnako k ženám aj k mužom. Napriek tomu, že by som očakávala nejakú galantnosť, tak to džentlmenstvo nie vždy bolo prítomné a nie každý politik je džentlmenom. Zároveň, ale nečakám, že so mnou bude niekto zaobchádzať v rukavičkách. Sme v politickom diskusnom ringu a teda občas dôjde aj na ostrejšie výrazy. Ani ja nie som z cukru. Hoci je diskusia ostrá, nikdy by nemala prerásť do osobnej roviny a to sa týka mužov aj žien.

Ktorá diskusia pre teba bola zatiaľ najťažšia?

Bol to ten známy duel ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej s expremiérom Robertom Ficom. Bolo to zároveň po prvý raz, keď bol Robert Fico hosťom v našej diskusnej relácii a v tom čase dominovali témy zatýkania a obviňovania ľudí bytostne spojených s touto stranou. Dá sa povedať, že tá diskusia bola naozaj nepríjemná, ale mnohé diskusie sú náročné témou a nie tým, že by boli nepríjemné.

Rovnako, diskusia môže byť náročná vtedy, keď hosť nechce povedať nič konkrétne, z čoho by si diváci niečo odniesli. Niekedy je teda jednoduchšia ostrá, ale konkrétna diskusia, než diskusia, ktorá prináša množstvo fráz, kedy toho politika musíte tlačiť do konkrétností, aby niečo povedal. Nepríjemné sú aj situácie, keď diskutujúci odbieha od témy, alebo si z diskusnej relácie robí predvolebný míting.

Ako často sa toto deje?

To sa deje takmer v každej druhej relácii. Ja sa snažím vycítiť moment, keď sa schyľuje k tomu, že politik už smeruje k svojej volebnej agitke. V tom momente sa do toho snažím vstúpiť, podľa možností, v predstihu, inak nastáva efekt snehovej gule. Základom je nenechať politika hovoriť o niečom, čo s témou absolútne nesúvisí. Stáva sa to najmä vtedy, keď má politik nutkanie povedať, čo všetko sa im podarilo dosiahnuť, pričom to s témami diskusie nemá žiadny súvis. Politikov  pred reláciou vždy poprosím, aby sme sa venovali tomu, čo bude a nie tomu, čo bolo a už vôbec nie tomu, čo bolo dávno, ak to nemá súvis s témou.

Najťažšie chvíle pred reláciou a na jej začiatku boli tie, keď sa hodinu pred vysielaním zverejnila zmluva o ku kúpe vakcíny Sputnik a ja som mala v štúdiu premiéra, ktorý bol na svojom poste len veľmi krátko. Vtedy to bola veľká nervozita, veľký stres. V priebehu hodiny sme museli zo zmluvy písanej „biznis angličtinou“ zistiť všetky relevantné informácie, kľúčové body, nevýhodné body a konfrontovať s tým premiéra, ktorý v relácii nemal oponenta. Pre mňa ako moderátorku to bolo extrémne náročné, ale myslím si, že sme to zvládli a nemáme sa za čo hanbiť. 

Kto je zo slovenskej politiky najhorší v používaní fráz?

To nebudem hovoriť, ale myslím si, že diváci, ktorí pravidelne pozerajú našu reláciu, ale aj sledujú mediálne výstupy politikov, vedia, ktorých sa to týka. 

Nakoľko je pre teba pri rozhodovaní o hosťoch dôležitá ich popularita?

Popularita je veľmi ťažko merateľná. Zaujímaví sú samozrejme lídri, lebo tí majú najviac informácií a rozhodujú. Ak sa však rozprávame o konkrétnych témach, tak pre mňa má zmysel si volať ministrov a ako oponentov ich predchodcov vo funkcii, lebo tí vedia, o čom sa hovorí. Z tohto hľadiska najradšej volám politikov, ktorí za sebou majú rozhodovaciu skúsenosť, to znamená, že boli vo vláde a boli aj v opozícii.

Politici, ktorí za sebou majú len teoretické výroky o témach alebo nezažili zodpovednosť, ktorú so sebou funkcia nesie, prípadne ich dovtedajšia kariéra neukázala výrazné úspechy v nejakej sfére, ich slová môžu mať nižšiu výpovednú hodnotu. Nie je to výčitka smerom k novým politikom, ale ide o to, aby niekto, kto kritizuje ministra, mohol byť konfrontovaný s tým, čo vo funkcii dosiahol on. 

Čo sa týka popularity, tak je otázkou, či ju meriame lajkmi na sociálnych sieťach. To pre mňa nie je určujúce. Určujúce pre mňa je, či daný politik je ako hosť relevantný, či má politický výtlak, nesie zodpovednosť za stranu, je v exekutíve, alebo v nej bol v minulosti. Byť len krikľúňom nestačí.

+4 fotky

Analýzy Na hrane s Jurajom Krúpom a Matúšom Šutajom-Eštokom

​