Wiezik o problematike s medveďmi: Je ich toľko, koľko majú podmienok na život

BRATISLAVA / Nedávno došlo opäť k stretu človeka s medveďom a skončilo sa to veľmi vážnym zranením. Názory ako riešiť problém s medveďmi, ktorých mnohí považujú za premnožené, sa líšia. MŽP chce učiniť kroky cez zásahový tím a postarať sa o manažovanie medvedej populácie. Nielen o tejto problematike, ale aj o ekologickej katastrofe na rieke Slaná, či o pláne ako nanovo zásobiť energeticky EÚ, sme sa rozprávali s europoslancom Michalom Wiezikom.

Ako riešiť stret medveďa s človekom

V posledných týždňoch prišlo k viacerým stretom človeka s medveďom. Ministerstvo životného prostredia už predstavilo prvé koncepčné riešenia. Ako túto situáciu vnímate Vy, pán Wiezik?

Tá aktuálna situácia je určite vážna a do veľkej miery vyplýva z toho, že teraz žijeme také špecifické obdobie z hľadiska medveďov, pretože majú ruju. Sú aktívne, stále behajú, hľadajú si sexuálnych partnerov a na druhej strane, medvedice sú nervózne, ak majú mláďatá. Veľmi často sa stáva v tej medvedej populácii, že keď veľký dospelý samec príde na územie, kde nemá svoje mláďatá, tak tie vyzabíja, čiže tá medvedica sa ich snaží chrániť a je podráždená. Zdá sa, že práve v tomto čase dochádza k tým nešťastným stretom. To najvýraznejšie bolo teda na Poľane, kde došlo aj k vážnym zraneniam. Žiaľ, aj tam sa ukazuje, že tým chybovým faktorom, bol v tomto prípade človek, ktorý sa nachádzal tam, kde sa nachádzať nemal, a kde tie medvede rušil, takže došlo k takému nepríjemnému stretu, ktorý skončil naozaj vážnym zranením. Tešia ma kroky Ministerstva životného prostredia SR, pretože táto situácia vyžaduje aktívny manažment, vyžaduje profesionálny zásah, a teraz nehovorím, samozrejme, o tom, že poďme vystrieľať medvede, ale prosto celá tá dôležitá téma sa riešiť musí. Medvede sú chránené, to je fakt a vyplýva z nich určité riziko, ktoré štát musí mať dostatočne zvládnuté. Takže, kroky, ktoré ponúka MŽP, zatiaľ, vítam.

Sú podľa Vás medvede na Slovensku premnožené?

To je otázka, ktorá nemá odpoveď, pretože nemáme zadefinované, čo je to premnožené. Medveď, v princípe, nemá byť prečo premnožený. Medveďov je toľko, koľko majú vhodných podmienok na život. Čiže to, že rastie ich počet, je do veľkej miery dôsledkom toho, že má dostatok potravy a to, že dochádza k tým stretom, je dôsledkom toho, že ten ich priestor nie je až taký veľký a často je teda navštevovaný ľuďmi. Čiže, byť premnožený, je veľmi ťažko zadefinovať.

Ale predsa len, ľudia na Slovensku žijú pri lesoch, horách, kde sa ten medveď nachádza a teraz si nemôžeme povedať, že z tých dedín alebo obcí urobíme nejaké skanzeny, kde ľudia nebudú môcť vychádzať na ulicu, čo sa ale momentálne v tých oblastiach deje. Ako ste naznačili, je to ten problém, že áno, staršie medvede vyháňajú aj medvedice s mladými smerom zo svojho teritória, rovnako to robia aj mladším medveďom, je tam boj, a pretože sa bijú o nejaké územie, jednoducho musia zísť aj do obcí a dedín a ľudia tam s tým majú problém. Možno, keby ich bolo menej na tom danom území, tento problém by nemusel nastať.

Ten problém je naozaj v zadefinovaní premnoženia, pretože my máme tendenciu porovnávať naozaj ten súčasný počet s počtom, kedy bol medveď v podstate na vyhynutie. Takže, na ten sme zvyknutí, že medveď bol extrémne vzácne zviera a bolo radosťou ho stretnúť, lebo málokto mal tú možnosť. Teraz je tá situácia taká, že medveďov je naozaj viac, to je objektívny jav. Povedzme, že máme 1500 medveďov na Slovensku, ale nemáme 1 500 stretov ročne ani 1 500 úmrtí, takže apriori, ten medveď nebezpečný nie je. Sú situácie, ktoré sú nebezpečné, ktoré sú konfliktné, a ktoré treba riešiť, a práve tu je tá úloha štátu, nachádzať takéto regióny a tie konflikty s tým medveďom tam manažovať.

A ako tú populáciu medveďa manažovať? Aké sú tie kroky MŽP?

MŽP vstupuje do tejto situácie cez ten zásahový tím. Ja som dlhodobo kritizoval jeho veľkosť, bola nedostačujúca na to, koľko máme tých konfliktných oblastí, takže v súčasnosti ma teší, že ministerstvo tento tím rozširuje. A myslím si, že toto je jediná cesta, mať profesionálny tím, ktorý sa zameriava na manažment tej populácie, kde okrajovým riešením je aj usmrtenie tých problémových medveďov. Tomu sa vôbec nevyhýbame, ale ide o to, aby to nebolo nejaké skratkové alebo prvé riešenie. Ide naozaj o chránený druh, treba ho monitorovať, treba odstraňovať potenciálne riziká, ktoré sú, napríklad, zdroje potravy, ku ktorým sa medveď vie dostať, ako sú nezabezpečené kontajnerové stojiská. Tiež prichádzajú do úvahy veci ako plašenie, odchyt jedincov, a samozrejme, v istých prípadoch, keď už nie je iná možnosť, tak aj usmrtenie, ku ktorému ten zásahový tím aj pristúpil.

Ekologická katastrofa na rieke Slaná

Už niekoľko týždňov upozorňujete na ekologickú katastrofu na rieke Slaná, do ktorej sa z podzemia dostáva stále veľké množstvo železa, ktoré sfarbuje tú vodu do hrdzava, ale je to aj toxický arzén, nikel, či síra. Dokonca ste sa rozhodli podať sťažnosť na Európsku komisiu. Prečo sa podľa Vás táto situácia nezlepšuje, a kde je problém?

Tá situácia sa nezlepšuje preto, že pre jej zlepšenie nerobíme nič. Tri mesiace do tej rieky vyteká banský odpad s vysokou koncentráciou železa, ktoré nielenže naozaj sfarbuje tú vodu do žlta, to nie je nejaká optická vada, rieka na tých úsekoch, kde 3 mesiace vyteká ten kal, je mŕtva. Bol som tam v troch etapách, kal tam tečie 3 mesiace vkuse a tá rieka je naozaj zbavená života. Nemáme tam bezstavovce, ktoré by mali byť pod kameňmi, podenky, pošvatky, potočníky...To všetko je preč, tým pádom je preč potravná báza a vyničilo to už aj ryby. Posledné, čo som videl živé v tej rieke, bol jeden rak, ktorého sme teraz našli živého, dali sme ho do vedľajšieho potoka a prebral sa. Ale desiatky mŕtvych rakov na tom brehu, ktoré doslova vyliezli z tej vody, lebo už v nej nevedia existovať, sme s tými rybármi našli takisto. Toto je rieka, ktorá je chránená, z pohľadu európskej legislatívy, je to biotop európskeho významu, preteká národným parkom a takýto stav je skrátka neprípustný. Čo je na tomto bizarné, je to, že naozaj kompetentné orgány od vzniku tejto havárie nekonali. Neurobili žiadne technické opatrenia, ktoré by zamedzilo tomu úniku vôd a rieku nechávame zomierať.

Môžu si to dovoliť? Nemáme na nich páky, postihy alebo prečo to tak je?

Je to trochu také bizarné, pretože jediné efektívne riešenie, by bolo vyhlásiť výnimočný stav a riešiť to ako haváriu. Paradoxný argument je ten, že nie je to výnimočný stav, pretože sme očakávali, že tá voda sa bude takto farbiť alebo, že takto bude ten kal unikať. Tu je potom zase otázka, že prečo takú stavbu skolaudovali, keď vedeli, že tu bude to riziko, a prečo neurobili dopredu kroky, ktoré by tomu zabránili? Takže, podľa mňa je to celé absurdné a mne to vychádza na neaktivitu alebo nečinnosť kompetentných orgánov, preto som sa rozhodol podať tú sťažnosť.

A čo otázka záchranných staníc, ktoré na Slovensku máme, a ktoré sú veľmi dôležité. Mnohí o nich ani nevedia, pokiaľ teda nepracujú v takých veľmi ťažkých podmienkach.

Áno, nevedia o nich, až pokým sa nestretnú s nejakým vypadnutým vtáčaťom alebo stratenou srnkou. Vtedy sa ľudia obracajú na Štátnu ochranu prírody SR, čo s tým zvieratkom a zistia do veľkej miery, že práve aj tá ŠOP, ktorá by to mala mať oficiálne na starosti, ale ktorá to technicky a personálne vôbec nezvláda, ich odkáže na záchranné stanice, ktoré sú súkromné. Žiaľ, nápor tých zvierat je tak obrovský a podpora štátu pre tieto stanice je taká nízka, že tých päť naozaj dobre založených staníc, ktoré po regiónoch fungovali, v súčasnosti z nich existujú už len dve a aj tie kolabujú. Takže je to veľmi vážny stav.

Súkromné stanice, to znamená, že to ide, povedzme, z rodinných peňazí a investujeme ich do záchrany zvierat, zamestnáme tam celú rodinu, pretože inak sa to nedá.

Áno, presne tak. A z dlhodobého hľadiska sa to nedá ani takto. Tí ľudia sa sťažujú na to, že sú vyčerpaní, nevládzu a ďalšie zvieratá už prijímať nebudú a vzniká stav, že my tie zvieratá už nemáme kam dať. Štát v tomto smere zlyháva, a čo je paradoxné, nie je ochotný tieto stanice podporiť, aj keď je to, podľa mňa, veľmi funkčný mechanizmus, ktorý ma perspektívu, len potrebuje naozaj pomoc od štátu, ktorá je v tomto prípade naozaj úplne okrajová, a napriek tomu nie je štát ochotný do toho investovať.

Je to definitíva?

Verím tomu, že to definitíva nie je. Minule sa tak vyjadril štátny tajomník za MŽP, že by to stálo státisíce. Keď sa to preráta na hlavu, tak to nie sú ani centy ročne na človeka a máme zabezpečenú dlhodobú a najkvalitnejšiu starostlivosť o chránené druhy, zranené jedince, o ktoré sme povinní sa starať, a ktoré štát formálne zabezpečuje, ale pri tej formalite to aj končí.

Energetický plán EÚ ako jedného silného celku

Tento týždeň EK predstavila plán za vyše 210 miliárd eur, ktorý má do roku 2027 znížiť závislosť EÚ od ruských fosilných palív a podpory riešenia v boji proti klimatickej kríze. EÚ sa podľa komisie potrebuje zbaviť závislosti od ruských fosilných palív, ktoré sa používajú ako ekonomická a politická zbraň súčasnosti. Ako vnímate Vy toto stanovisko?

Je to plán ako nanovo energeticky zásobiť EÚ. V tom krátkodobom horizonte je to rámcované v tom, že sa potrebujeme odstrihnúť od tej závislosti na Ruskej federácii, ktorá, ako bolo spomenuté, je na plyne, rope alebo aj na jadrovom palive a je využívaná aj v geopolitickom kontexte a je naozaj aj bezpečnostným rizikom. Takže, do roku 2027 to je, si myslím, pomerne ambiciózny plán, pretože tá naša závislosť, špeciálne Slovenska a aj vo viacerých regiónoch v EÚ, je veľká a Európa to musí riešiť ako celok. Nemôže nechať tie krajiny, ktoré sú naozaj silno závislé od tohto dovozu „na holičkách.“ Musíme to riešiť komplexne, tak, aby nedochádzalo k výpadkom energií. Čo ma ale ešte viac teší, že v tom strednodobom hľadisku, sa tento mechanizmus využíva na skutočné oslobodenie od závislosti od fosilných palív, bez ohľadu na to, odkiaľ ich dovážame, pretože ich využívaním si pílime konár, na ktorom sedíme a ničíme planétu, na ktorej dokážeme prežívať. Takže, je tam veľký tlak alebo posun k tomu, aby sme sa oslobodili od fosilných palív, diverzifikovali náš energetický mix a prešli vo veľkej miere na obnoviteľné zdroje, ktoré sú nevyčerpateľné, ktoré sú výhodnejšie aj z ekonomického hľadiska, a ktoré sú naozaj budúcnosťou.

Ale predsa len, ozývajú sa hlasy z nášho regiónu, že pozor na to rýchle odpájanie sa. Jednoduché to, hlavne pre Slovensko, určite nebude. Spomínali ste ropu, plyn a atómovú energiu. Všetko toto dovážame vo výraznej miere z Ruska. Povedať si, že my sa vieme odstrihnúť, je nereálne. Keby sa to stalo, zničili by sme si ekonomiku úplne.

Plne súhlasím, Slovensko sa samé odstrihnúť nevie, ale Slovensko ako súčasť silnej EÚ, má najlepšiu možnosť toto vyriešiť a aj z dlhodobého hľadiska, je to jediná možnosť, ktorú máme, pretože evidentne sa s Ruskom v tomto smere spolupracovať nebude dať.

Hovorili sme aj o potravinovej bezpečnosti. Na Ukrajine zostáva obilie, ktoré by malo odstrániť nejakú časť chudoby vo svete a, bohužiaľ, to sa nedarí vyviezť. Rusko okupuje práve územia, z ktorých Ukrajina vyvážala suroviny. Myslíte, že je aj potravinová bezpečnosť na Slovensku týmto ohrozená?

Na Slovensku nie. Tu sa nebavíme o potravinovej bezpečnosti v rámci EÚ, ale práve o priľahlých regiónoch. Treba to vnímať ako súčasť vojnovej mašinérie, t.j. vytvoriť tlak na regióny, ktoré sú závislé od dovozu obilia z Ukrajiny, môže byť zo strany Ruska využívané naozaj ako nátlaková akcia, pretože akonáhle tam vznikne hladomor, a to je reálna šanca, tak môže následne nastať migračná kríza, ktorá by bola, samozrejme, veľkým problémom pre EÚ, pretože tá migrácia by sem smerovala. Takže, je to veľmi vážna vec a hovoríme o potravinovej bezpečnosti a hladomore naozaj svetových rozmerov. Potrebujeme to výrazne riešiť. Otázka je, či to budeme vedieť vyriešiť so sprístupnením tých zásob alebo budeme musieť nájsť alternatívy. Istá možnosť tu je, pristúpili sme k určitým postupom, ktoré by mali zvýšiť produkciu obilia priamo u nás v EÚ, aj keď nie je nejaká zásadnejšia. O veľa väčší prínos by možno malo, keby sme odstránili plytvanie našou potravinovou produkciou, ktorá je na úrovni 20%. Tieto percentá môžeme, pri lepšej distribúcii, rozmiestniť do sveta, kde budú potrebné a vec by mohla byť vyriešená.

​

​