Komentár Arpáda Soltésza: Od jesene by mala vládnuť fašistická koalícia

Konsolidácia hnedého politického spektra sa blíži do svojej záverečnej fázy. Čo Boris Kollár nedokázal vlastnými silami pozbierať v riadnych voľbách, nakúpi na voľnom trhu a stane sa kľúčovým hráčom aktuálneho volebného cyklu. Jeho minister Milan Krajniak v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou vyslal jasný signál, že každý, kto je ochotný vzdať sa odkazu vojnového štátu, je srdečne vítaný, hoci sa doviezol do zákonodarného zboru na volebnom vehikli staromódnych fašistov z ĽSNS. Tiso je beztak pasé, nový Žid sa volá liberál. Je to praktickejšie. Židom sa nepriateľ musí narodiť, liberálom môže byť hocikto, kto je naľavo od Adolfa Hitlera.

Keď Richard Sulík ponúkol bývalým koaličným partnerom dvojmesačnú lehotu na splnenie svojich požiadaviek, urobil hrubú taktickú chybu. Vytvoril im dostatočný časový priestor, aby mohli namiesto neho rokovať s fašistami. Kalkuloval s tým, že to ani neskúsia, pretože pre časť poslancov v OĽaNO i Za ľudí by bola hnedá koalícia neprijateľná. Nakoniec by na tom mohla koalícia viac kresiel stratiť než získať.

Lenže Richard Sulík nie je ten skvelý počtár, za ktorého ho považujú. Tentoraz napríklad vynechal z rovnice Borisa Kollára, ktorý do hnedého spektra odjakživa patrí. Stačí si spomenúť na jeho virálne videá k migračnej kríze či politické priateľstvo s Marine Le Pen a Matteom Salvinim.

Boris Kollár môže bez najmenších problémov urobiť špinavú prácu za svojich partnerov a nabrať do svojej strany potrebný počet fašistov a neonacistov. Hodnotovo je si práve s nimi najbližší a nikdy s nimi nebol v žiadnom spore. Je pre nich spoľahlivý a vierohodný partner. Pre verejnosť je to zasa predseda zákonodarného zboru. Keď mu už raz odpustila jeho poňatie rodiny i súkromné fotografie s velikánmi slovenského organizovaného zločinu, zopár nových fašistov v strane mu nijako neublíži. Otázka znie, či sa budú oni sami ochotní spájať akurát pod jeho rodinným logom.

Pôvodná fašistická strana sa rozštiepila na dve nezmieriteľné časti, no pripomeňme si, ako ich spor vznikol: keď do straníckej kasy konečne prišli štátne peniaze, okamžite sa o ne poruvali. A nová koalícia bude mať k dispozícii peknú kôpku lákavých mňamiek. Minimálne vo forme uvoľnených pozícií, ktoré by mohli pripadnúť partnerovi posilnenému o toľko kresiel, aby zachoval pre vládu väčšinu. Ľudia, ktorí ešte nikdy poriadne nejedli, by sa konečne mohli dostať k veľkej žranici, a ani si nemusia navzájom podať ruky, stačí, ak si tľapnú s Borisom Kollárom, ktorý žiadnemu z nich nemôže prekážať.

Časť koaličných poslancov týmto vývojom možno naozaj nebude nadšená. Nevadí, majú k dispozícii celé leto, aby si uvedomili, že si môžu zachovať svoj status i životný štandard aspoň do riadnych volieb, pričom budú môcť (do zrkadla) tvrdiť, že oni teda so žiadnymi fašistami nevládnu, sú v koalícii iba s Borisom Kollárom, ktorý je ich partnerom od samého začiatku. Ľudia dokážu sami seba presvedčiť aj o čudnejších veciach, keď je to pre nich fakt výhodné. Navyše nič v doterajšom správaní členov akože liberálneho krídla OĽaNO nenaznačuje, že stávka na ich osobnú integritu by sa mohla vyplatiť. Obzvlášť v situácii, keď vlastne nebudú čeliť žiadnemu vonkajšiemu tlaku.

Komu aspoň podmienečne slúži pamäť, azda si ešte spomenie, čo to bol pre mnohých za šok, keď Mariana Kotlebu zvolili za banskobystrického župana. (Autorovi týchto riadkov sa ešte v piatok pred druhým kolom volieb masívne vysmievali za varovanie, že to akútne hrozí.) Keď svoju stranu doviedol aj do národnej rady, nebolo to už úplné prekvapenie, ale prakticky všetci, okrem jeho vlastných voličov, to vnímali ako národnú hanbu. Dnes ich Milan Krajniak, posledný križiak a samuraj, vnímaný ako radikálne konzervatívny, no stále legitímny politik s koreňmi v tradičnej kresťanskej demokracii, celkom nepokryte legitimizuje ako normálnu súčasť politického života. Pôsobí pri tom desivo normálne.

Zdrojom výsmechu bolo aj viac než dekádu staré varovanie, že demokracia skončí, až ľudia pochopia, že fašizmus už nie je hanba, ale mainstream. Nuž, stalo sa. Iste, samotná nálepka stále mnohým prekáža, lebo sa stala synonymom dejinného debaklu. Obzvlášť v postsovietskej mytológii je fašista nepriateľ, ktorý je osudovo odsúdený na záhubu. So samotným obsahom fašizmu je však stotožnená citeľná väčšina populácie. Stačí mu dať nejaké pekné nové meno. Trebárs „prorodinná politika“.

Tí, ktorí si ešte pamätajú fungovanie komunistického režimu, by mali začať učiť svoje deti a vnúčatá, ako prežiť v totalitnom štáte. Rýchle a intenzívne. Môžu to potrebovať už na jeseň.