Komentár Arpáda Soltésza: Odkazom sovietskej okupácie je, že zrada sa vypláca

Okupácia Československa sovietmi sa nezačala 21. augusta 1968. Tanky a bezhlavé zabíjanie civilistov nám len pripomenulo, že sme integrálnou súčasťou sovietskej ríše, naše územie dobyla červená armáda v druhej svetovej vojne, a fakt nemáme nárok o sebe rozhodovať sami. Hromadným masakrám a genocíde sme sa vyhli, lebo sme sa, na rozdiel od dnešných Ukrajincov, nebránili. Kolaborantov, ktorí vojenskú okupáciu cudzou, totalitnou mocnosťou zlegitimizovali, sme nikdy nepotrestali. Odkaz dejín je teda jasný: obrana je márna, zrada sa vypláca, a je celkom bez rizika. Že nám tu medzičasom vyrástla nová generácia potenciálnych zradcov a kolaborantov, je úplne prirodzený vývoj.

Diabol vraj býva ukrytý v detailoch, ale neradno strácať zo zreteľa ani celkový obraz reality. Ten je dnes vcelku nevábny.

Kremeľ prešiel od deklarácie záujmu obnoviť impérium v hraniciach Sovietskeho zväzu k dobyvačnej vojne a etnocíde Ukrajincov. Jeho ďalší postup bude závisieť od možností, ktoré dnes práve nevyzerajú ako neobmedzené, nič to však nemení na záujme a vôli dostať nás späť do svojej moci.

Maďarsko zasa otvorene hovorí, že nesúhlasí s potrianonským usporiadaním Európy. Národný záujem nadraďuje všetkému ostatnému, a tým sú aj pôvodné územia v hraniciach Uhorského kráľovstva. „Štáty majú hranice, nie národy,“ celkom otvorene vysvetľuje Viktor Orbán. Že Budapešť nezačala svoje národné záujmy napĺňať, nie je spôsobené nedostatkom vôle, len vhodných príležitostí. Novú viedenskú arbitráž očakáva od obnovenej ruskej ríše, práve preto sa stal Viktor Orbán lojálnym spojencom Vladimíra Putina. Osud svojej krajiny stavil na úspech Ruska.

Po pandémii, ktorá sama osebe rozvrátila globálnu ekonomiku, tu teda máme vojnu, ktorá ďalej zhoršuje krízu. Ceny energií a potravín sa čoskoro začnú šplhať k hodnotám, ktoré budú pre časť ľudí nedostupné. Rozhodujúce bude, pre akú veľkú časť. Väčšina európskych vlád hľadá prostriedky a mechanizmy, ktorými by dokázali ochrániť čo najširšie vrstvy svojho obyvateľstva pred najhoršími dopadmi krízy. Slovenskí politici hľadajú prostriedky a mechanizmy, ako urobiť zle politikom, ktorých neznášajú alebo aj priamo nenávidia.

Slovenská vláda síce existuje, ale naozaj sa nedá povedať, že by vládla. Len terminológia, ktorú u nás dlhodobo používame, je zavádzajúca, lebo veď každému je jasné, že tu aj naďalej o všetkom rozhoduje Igor Matovič, on je boss, šéf, capo dei capi, on tu rozkazuje a deje sa jeho vôľa. Problém je v tom, že vládnuť ako člen exekutívneho zboru demokratickej krajiny neznamená vnucovať svoju vôľu krajine, ale spravovať ju. A to tu dnes nerobí nikto.

Z uneseného štátu Roberta Fica sme sa posunuli do stavu, ktorý už napĺňa niektoré znaky zlyhaného štátu. Síce tu ešte nemáme streľbu v uliciach a štát stále drží monopol na násilie, funguje však iba zotrvačnou silou byrokratického aparátu, ktorý si ďalej plní povinnosti vyplývajúce zo zákona. Chvíľu ešte takto fungovať bude, ale bez patričného riadenia nie dlho. Pokojne si to predstavte ako auto, ktoré sa rúti dolu kopcom, s pasažiermi, ktorí sa medzi sebou zúrivo mlátia, pričom nikto nedrží volant ani sa nepokúša brzdiť. Havária je nevyhnutná.

Schopnosť štátnych orgánov a inštitúcií plniť svoje základné funkcie skončí v okamihu, keď sa natoľko zmenia podmienky, že existujúce pravidlá nebudú stačiť. To bude okamih, keď sa naplno ukáže, že slovenská politika dospela do takého štádia stupidity, ktoré nie je zlučiteľné so životom. Nie je pri tom otázne, či ten okamih nastane, ale že kedy, v akej forme a s akými následkami.

Vzrušujúce čaro budúcnosti spočíva v jej nepredpovedateľnosti, no hypoteticky by sme mohli mať čas zhruba do konca roka. Na jeseň sa začne masívne prejavovať inflácia s globálnou energetickou a potravinovou krízou. Štedrý večer v nevykúrenej miestnosti, bez stromčeka, darčekov a večere by sa mohol stať spúšťačom udalostí, ktoré sú v ľudských dejinách úplne bežné, len sme ich u nás tak dávno nemali, že s nimi nikto nemá osobnú skúsenosť. To ale skutočne neznamená, že sú nemožné, či dokonca nepredstaviteľné.

Na počiatku veľkých revolúcií bývala vždy aj nedostupná cena chleba. Nie je v tom nutne priama príčinná súvislosť, ale korelácia je zjavná. Hladní ľudia už nemajú čo stratiť. Ľudia, ktorí nemajú čo stratiť, sú nebezpeční ľudia. Keď zachytíte správu o prvom obchode s potravinami, ktorý vyraboval dav, mali by ste byť pripravení bezodkladne opustiť krajinu. Nie v priebehu dní, ale hodín. Taká situácia sa totiž dokáže škaredo vymknúť spod kontroly aj v štáte, ktorého vláda skutočne vládne.

Prípadné sociálne nepokoje u nás môžu využiť ľudia, ktorí na destabilizácii štátu a jeho inštitúcií dlhodobo, cielene pracujú. Slováci si štát často stotožňujú s jeho vládou, a menej populárnu sme ešte nikdy nemali. Násilie vedené proti inštitúciám by bolo v prvom okamihu vcelku populárne, a potom by už bolo neskoro. Prišla by fáza konsolidácie, pokojne aj s ochotnou bratskou pomocou z východu, stačilo by o ňu požiadať. O signatárov pozývacích listov by tu núdza nebola. U nás sa predsa zrada vypláca, a je bez rizika. To je hlavný historický odkaz augusta 1968.