Jasno
10°
Bratislava
Natália
6.10.2022
Komentár Arpáda Soltésza: Vystrašený Fico sa vymočil na hroby povstalcov
Zdielať na
Archív

Komentár Arpáda Soltésza: Vystrašený Fico sa vymočil na hroby povstalcov

Zdroj: SITA

Robert Fico veľmi dobre vie, že v jeho fachu sú gestá dôležité. Je preto samozrejmé, že využil výročie SNP, aby sa symbolicky vymočil na hroby povstalcov. Veľvyslanca nepriateľského Ruska pozval, aby vyslal jasný signál, že v tomto okamihu je z neho spoľahlivý spojenec fašizmu, nacizmu, či akejkoľvek totalitnej formy vlády, ktorá definitívne odstráni jeho najhrozivejšieho nepriateľa. Šéf Smeru sa totiž ničoho nemusí báť viac, než právneho štátu a jeho inštitúcií. Aspoň nie bezprostredne.

Keby predseda Smeru dokázal rozmýšľať v dlhších časových horizontoch ako po najbližšie voľby, mohol sa z neho stať naozajstný politik. Robert Fico je totiž šikovný taktik, ku skutočným politickým stratégom sa však nikdy nepriblížil ani na dostrel. Vždy dokázal rýchle a pružne reagovať na vzniknuté situácie, on sám ich ale nevytváral. Nechal sa udalosťami dovliecť na vrchol a potom sa na ňom zubami nechtami držal.

Počas svojej kariéry už stihol byť azda všetkým – marxistickým komunistom, birmovaným komunistom, ľavičiarom tretej cesty, sociálnym demokratom, národným konzervatívcom a aktuálne je v procese transformácie na moderného nacistu kremeľského typu. Skvelé taktické cítenie prejavil aj v koalíciách, ktoré vždy vytváral so svojimi politickými nepriateľmi. Každého jedného z nich pri spoločnej vláde definitívne zničil, od Vladimíra Mečiara, cez Jána Slotu, až po Bélu Bugára.

Zlomová však bola vláda jednej strany, počas ktorej v seba predseda Smeru uveril vierou bezmála náboženského charakteru, keďže si ju sám interpretoval ako svoje zdrvujúce víťazstvo. V skutočnosti išlo o následok úplného zlyhania štandardných politických elít, ktoré mu po kauze Gorila vypratali priestor. Lenže ani Smer, s prívlastkom sociálna demokracia, oligarchickým pozadím, mafiánskymi praktikami a populistickou rétorikou, nemožno nazvať štandardnou politickou stranou. Podmienečne príčetná pravica vyhnila v korupčných škandáloch, kým štandardná ľavica u nás nikdy nevznikla, čo najrôznejším extrémistom a bláznom otvorilo dvere do veľkej politiky.

Robert Fico aj z toho dokázal vyťažiť - poskladal hrádzu proti extrémizmu. Toto vcelku jednoduché taktizovanie by mu bolo bohato vystačilo až do politickej výsluhy na ústavnom súde, nebyť vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Tá vyvolala sériu udalostí, ktoré preňho prosto nemali žiadne dobré riešenie.

So samotnou vraždou nemal vtedajší predseda vlády nič spoločné. Je dokonca pravdepodobné, že v ňom vyvolala rovnako intenzívne negatívne pocity, ako vo väčšine normálnych ľudí, len v jeho prípade to bola sebaľútosť. Vedel, že špinou, ktorá sa pri vyšetrovaní vraždy napokon nevyhnutne prevalí, budú jedného dňa zahadzovať jeho politický hrob. Vystačila by na zasypanie podstatne väčších osobností ako Robert Fico, a mnohých iných už definitívne pochovala.

Na chvíľu odbočme. Nie je prácou politikov kohokoľvek zatvárať do basy, v demokracii to smú robiť len policajti, prokurátori a súdy. Aj to robia. Keď sa Igor Matovič vystatuje, že holými rukami bojoval proti mafii, je to len vystatovanie, aj to iba pre ľudí s ťažkými poruchami pamäte. Všetky veľké kauzy sa začali vyšetrovať ešte počas vlády Petra Pellegriniho, a treba zdôrazniť, že nie vďaka nemu, ale pre obrovský tlak verejnosti, ktorému nemal odvahu stavať sa do cesty. Igor Matovič sa len s hlučným pokrikom viezol na chrbtoch novinárov, aktivistov, policajtov či dokonca konkurenčných politikov, ktorí kauzy Ficovej vlády odhaľovali. Svojimi rečami o „zatváraní smerákov“ akurát vytvoril zdanie, že Ficovi ľudia čelia politickej perzekúcii, a nie spravodlivému procesu.

Faktom však zostáva, že občianske protesty a tlak verejnosti konečne odbrzdili mafiánskym štátom paralyzovaný systém spravodlivosti. Len Robert Fico vie, prečo sa ho tak veľmi bojí, ale bojuje, sťa by mu šlo o holý život. Dnes už skladá novú politickú alianciu s ďalším politickým nepriateľom.

Fašisti z Republiky budú voči lídrovi Smeru dočista bezmocní, ich osud je v tomto okamihu spečatený. Keby mali rozum, opýtali by sa aspoň Vladimíra Mečiara, ako sa podarilo majstrovi perfídnych politických intríg jeho úrovne skončiť takým hanebným debaklom. My akurát môžeme byť radi, že ho nemajú. Až nastane správny okamih, Fico ich zožerie medzi dvomi rannými koňakmi, skôr než stihne dofajčiť svoju prvú cigaru. Teda, obrazne povedané, lebo odkedy Fico znova bojuje, nevyzerá ako človek, ktorý by raňajkoval koňak s cigarou.

Za to, že môže fašistov naplno politicky využiť, ďakuje Robert Fico súčasnej koalícii, ktorá ich plne zlegitimizovala. Opäť raz využil taktickú výhodu, ktorú mu vytvoril nepriateľ. Čo mu opäť uniká, je strategický horizont. Ak tu má vládnuť, Slovensko nemôže byť súčasťou Európskej únie ani NATO. A keďže nie sme veľmoc, ktorej neutralitu by mohla garantovať jej ekonomická a vojenská sila, automaticky pripadneme fašistickému ruskému impériu. Ríši, ktorú Robert Fico, z taktických dôvodov, škaredo podrazil, keď po anexii Krymu umožnil reverzný tok plynu na Ukrajinu. Lebo peniaze chodili z Bruselu. Moskva nerozdáva. Naopak, Moskva si nekompromisne berie všetko, čo má nejakú hodnotu. Horda musí expandovať a potrebuje korisť, o tomto ani Fico nikdy nemal ilúzie. A nemá ich ani dnes, keď lezie Vladimírovi Putinovi do plynovej rúry. Netlačí sa do toho nevábneho otvoru, lebo chce. Slepý pud ho ženie do jedinej otvorenej únikovej cesty.

Robert Fico sa pokojne aj vymočí na hroby povstalcov, keby ho to malo uchrániť skorého rána, v ktoré mu NAKA zakope na dvere. V skutočnosti by sa však mal oveľa viac báť svojich nových spojencov. Až bude fašistická revolúcia požierať vlastné deti, z Roberta Fica bude predjedlo.