Komentár Arpáda Soltésza: Z Maroša Žilinku sa stáva generálny problém

Zničený ruský vojenský cintorín na Slovensku, ktorý nie je ani zničený, ani ruský, by vôbec nemal byť predmetom verejnej diskusie. Tá by sa mala sústrediť na masové hroby v Izjume. Zverstvá, aké pácha armáda Vladimíra Putina na Ukrajine, videla Európa naposledy, keď tam vraždila iná nacistická mocnosť s imperiálnymi ambíciami - Tretia ríša Adolfa Hitlera. Údajné ničenie vojenských hrobov z prvej svetovej vojny je iba ďalším výstrelom vo vojne, ktorú s nami Ruská federácia vedie. Pre nedostatok lepších možností zatiaľ len v hybridnej forme, no na rozdiel od Ukrajiny v nej dostávame príšernú nakladačku.

Že nám Rusko cielene škodí, sa dá pochopiť, považuje za nás za svojho nepriateľa. Na mučenie a masové vraždenie slovenských občanov zatiaľ nemá prostriedky, ale robí aspoň čo môže. Ťažšie sa už číta prístup slovenského generálneho prokurátora, ktorý poskytuje útoku nepriateľskej mocnosti plnú podporu a stavia sa zaň váhou autority svojho úradu.

Existujú len tri očividné vysvetlenia, pričom je ťažké povedať, ktoré z nich je tristnejšie. Prvou možnosťou je, že Maroš Žilinka vedome podporuje zlovoľné operácie nepriateľskej mocnosti, pričom je úplne jedno, či z osobného presvedčenia alebo pre osobný prospech. V oboch prípadoch by to bolo niečo, čo by mal on sám, z moci úradnej, začať vyšetrovať a stíhať. Rešpektujme však prezumpciu neviny a pripíšme najvyššiemu strážcovi zákonnosti iba ušľachtilé úmysly, alebo politické ciele, síce za hranou legitimity, no ešte vždy na správnej strane trestného zákona.

Nedá sa vylúčiť, že Maroš Žilinka naletel na hoax ruskej ambasády ako tisíce iných občanov. To naozaj nie je zločin ani hriech. Dobre vymyslené hybridné operácie skutočne fungujú, prakticky na každého. Overovanie dobre vymyslených lží je zložité, vyžaduje čas a skúsenosť. Jedinou sebaobranou je počkať si na všetky fakty, nechať si od veci emocionálny odstup a kriticky ju zhodnotiť. Je to vlastne podobný postup, ako keď prokurátor vyšetruje zločin: hľadá dôkazy, proti obvinenému i v jeho prospech, striktne sa pri tom drží pravidiel trestného poriadku, ktoré mu pomáhajú objektívne vyhodnotiť prípad. Keď má všetky fakty pohromade, posúdi ich a rozhodne sa, či pôjde s prípadom pred súd.

Hoci práve generálny prokurátor by mal mať v krvi mechanizmy, ktoré ho pred účinkami hoaxov dokážu ochrániť, má právo na omyl, ako každý z nás. Pochybenie z neho nerobí horšieho človeka ani menej kvalitného odborníka. Čo by sme ale od Maroša Žilinku mohli právom očakávať, je schopnosť svoje chyby reflektovať, priznať a v ideálnom prípade sa za ne aj ospravedlniť. Práve to by z neho urobilo omnoho lepšieho človeka i rešpektovanejšieho odborníka. Ak nie je schopný priznať vlastné omyly a učiť sa z nich, stáva sa vo svojom úrade otvorenou hrozbou pre demokraciu. Neomylní sú totiž len bohovia a bohorovní autokrati.

Poslednou možnosťou je, že Maroš Žilinka sa síce nepomýlil, no nesleduje ani ruské záujmy, iba svoje vlastné - politické. Pokiaľ berie generálnu prokuratúru len ako odrazový mostík k politickej moci, môže podporiť ruský fašizmus, aby si začal budovať vlastnú základňu sympatizantov a neskorších voličov.

Naivnejšiu časť spoločnosti v uplynulom týždni šokovali až dva prieskumy verejnej mienky. Z jedného vyplynulo, že veľká časť ľudí si u nás želá víťazstvo Ruska, z druhého, že by uvítali autoritárskeho vládcu, ktorý by sa s nejakými demokratickými princípmi zbytočne nezdržiaval. Intelektuálne i politické elity teraz zúfalo pátrajú po chybičkách v metodike prieskumov, len aby sa nemuseli pozrieť realite do očí.

Od ostatných volieb u nás nikto nevládne, pričom sa celý svet zmieta v niekoľkých krízach, z ktorých by každá jedna sama osebe stačila, aby vážne otriasla spoločnosťou. Každý duševne zdravý človek má v tejto situácii strach. Bojí sa, že mu čoskoro bude zima a nebude mať čo jesť. Namiesto uistenia svojej vlády, že ho ochráni pred najhorším, vidí iba chaos, fatálne zlyhávanie inštitúcií a neustále škriepky verchušky, ktoré nepresahujú úroveň bojov o lopatku a vedierko na pieskovisku. On sám zjavne nikoho nezaujíma.

Majoritné obyvateľstvo tvoria bieli Slováci, nevlastniaci významný majetok, o ktorý by mohli prísť, občas, na veľké sviatky, si zájdu do kostola a sú heterosexuálni. Nemajú pocit, že prípadný fašistický režim by ich, na rozdiel od pandemickej, ekonomickej, energetickej a klimatickej krízy, niečím priamo ohrozoval. Zároveň si nemyslia, že Ukrajina má vo vojne proti Rusku šancu, pretože ich mozog sa celý život varil v mýtoch o neporaziteľnosti hrdzavej hordy. Donedávna dokonca ani nevedeli, že medzi Rusom a Ukrajincom existuje rozdiel, nie sú zvlášť empatickí ani k jednej strane. Majú pochopiteľný pocit, že keby Rusi konečne dobyli Ukrajinu a u nás by niekto konečne začal riadiť štát, pokojne aj s použitím hrubého násilia, oni sami by sa mohli cítiť bezpečnejšie. Čísla v jednotlivých prieskumoch nemusia byť celkom presné, no celkový trend bezpochyby zachytávajú realisticky.

Ak má Maroš Žilinka politické ambície, nemusí byť génius, aby stavil práve na tieto nálady. Víťaznými heslami budúcich volieb by mohli byť „národná jednota“, v zmysle zomknutia sa proti vonkajším i vnútorným nepriateľom, skutočným i domnelým a „železný poriadok“, nastolený železnou päsťou. Čiže poloha, v ktorej sa Maroš Žilinka práve robí vcelku uveriteľným. Veď ktože si už bude pamätať, o čom všetkom bez mihnutia oka nehovoril pravdu, keď na svoju funkciu kandidoval?

Nebolo by to prvý ani posledný raz v dejinách, keď sa niekto, kto vyzeral ako neškodný, no užitočný služobníček treťotriednych politikov, úplne vymkol spod kontroly. A keďže vesmír miluje iróniu, dnes ho už poslanci, ktorí ho zvolili, nemajú ako dostať pod kontrolu. Stále by síce mohli kompletne zmeniť systém prokuratúry, jej šéfa sa tak definitívne zbaviť a svoj omyl korigovať, ale potrebovali by na to väčšinu. Dnes nemajú dostatočnú silu ani na to, aby otvorili schôdzu.