Komentár Arpáda Soltésza: Vtáka poznáš po perí, Matoviča po Kollárovi

Nedá sa vylúčiť, že Igor Matovi skutočne uplatil novinára, alebo aj viacerých, za päťsto eur mesačne, aby písali, čo si zaželá. To by bola presne taká korupcia, o ktorej tvrdil, že s ňou chce bojovať. Vyčítať mu, že nepodal trestné oznámenie, však nie je namieste. Trestného činu sa totiž dopúšťa aj ten, kto úplatok dáva, a nikto nie je povinný vystaviť trestnému stíhaniu seba samého. Rešpektujme však prezumpciu neviny a vychádzajme radšej z toho, že minister financií nie je úplatkár, iba perfídny klamár.

V prospech tvrdenia o kupovaní novinárov by svedčilo viacero indícií. Spomeňme si, že prakticky ihneď po svojom zvolení Igor Matovič núkal investigatívnym novinárom desať miliónov eur ročne zo štátneho rozpočtu. Všetky relevantné médiá jeho ponuku okamžite odmietli. Verejne komunikovali, že by to bol konflikt záujmov, pretože ich úlohou je štátnu moc kontrolovať, nie sa od nej nechať vydržiavať. V skutočnosti to brali ako neokrôchaný pokus o úplatok, ktorý diplomaticky odmietli. Ak chce mať verejnosť nezávislé médiá, neexistuje iná cesta, než ich uživiť z predplatného.

Úmysel korupcie by sme teda u ministra financií jednoznačne vylúčiť nemohli. Je celkom možné, že keď majiteľ OĽaNO neuspel vo veľkom, skúšal to aspoň v malom, s jednotlivými ľuďmi v médiách. Pracujú v nich bezpochyby aj ľudia, ktorí sa kúpiť dajú. V skutočnosti však neexistuje tradičné médium, v ktorom by takto kúpený text dokázal prejsť redakčným procesom. Nie je nemysliteľné, že Igor Matovič vyhodil zopár päťstoeuroviek na úplatky pre pomenej talentovaných zamestnancov firiem, ktoré sa ako médiá tvária, no spoločenskú škodu by tým napáchal minimálnu. Fakty hovoria za všetko – je to najmenej dôveryhodný politik v dejinách Slovenskej republiky. Dokonca aj Vladimír Mečiar, Robert Fico a Richard Sulík pri ňom pôsobia ako skutoční politici. Ak si aj nejakých novinárov kúpil, iba sa mu potvrdilo, že treťotriedni amatéri narobia viac škody než osohu. Marian Kočner by vedel rozprávať.

V skutočnosti Igor Matovič dlhé roky celkom zadarmo na práci médií parazitoval. Lepil si na transparenty informácie, ktoré v nich našiel a tváril sa, že to je boj proti mafii. Holými rukami. V skutočnosti nikdy nič neriskoval, v tom čase už bol poslancom národnej rady. Aktívneho poslanca u nás, na rozdiel od novinára, ešte nezbili ani nezavraždili a on si je toho nepochybne plne vedomý. Mimo ohrozenia bol však predovšetkým preto, že vo svojej podstate bol dočista neškodný. V zásade to bol iba taký parlamentný kolportér, ktorý nahlas vykrikoval najnovšie novinové titulky. Igor Matovič nikdy žiadnu kauzu neodhalil. Kompromitácia Radoslava Procházku sa naozaj neráta, aj keby sme odhliadli od nepekného podozrenia, že gazda pravice od neho žiadal iba službu, ktorú všetkým ostatným bežne poskytoval, bez toho, aby si ich pri tom nahral.

No aj keby chcel byť niekto skutočne veľkorysý, až na hranici slepoty, hluchoty a demencie, táraninám o boji proti korupcii mohol veriť iba do okamihu, keď si Igor Matovič vybral do svojej protikorupčnej koalície Borisa Kollára, hoci ho v nej matematicky nepotreboval. Predseda parlamentu, so svojou tradičnou rodinou jedného muža, desiatich žien a dvanástich detí, má toľko verejne dokumentovaných kontaktov s najvyberanejšími mafiánmi tejto krajiny, že by sa s ním ostýchali politicky spolupracovať aj slušnejší fašisti. Že boss národnej rady je ešte stále najspoľahlivejším spojencom ministra financií, má väčšiu výpovednú hodnotu ako tucet jeho spektakulárne nefunkčných nápadov na správu štátu. Vtáka poznáme po perí, človeka po priateľoch.