Oldrich
3.12.2022
Komentár Arpáda Soltésza: Moc Igora Matoviča je ako riedke blato
Zdielať na
Archív

Komentár Arpáda Soltésza: Moc Igora Matoviča je ako riedke blato

Zdroj: TASR

Igor Matovič sa udržal vo funkcii, šance menšinovej vlády dožiť sa riadneho termínu volieb stúpli. Bude musieť vládnuť s podporou fašistických poslancov, čo bude prinášať rôzne turbulencie, ale obchod zjavne prebehol. Otázna je cena, ktorú bude musieť koalícia zaplatiť. Vzbura deviatich poslancov OĽaNO voči vlastnému lídrovi naznačuje, že nie každému sa zdá v tomto okamihu prijateľnou, no skúsenosť nás učí, že osobná integrita člena Matovičovho hnutia je vcelku flexibilná záležitosť.

Tucet rebelov, deviati z OĽaNO a traja zo Za ľudí, síce dal najavo nevôľu, ale tvrdenie, že lídra koalície nepodržali ani jeho vlastní ľudia, je značne prehnané. Na odvolanie ministra je potrebná kvalifikovaná väčšina, čiže 76 hlasov. Či zvyšok hlasuje proti, alebo nehlasuje vôbec, je z pohľadu výsledku úplne ľahostajné. V politike sú síce veľmi dôležité aj gestá, no rátajú sa iba výsledky, respektíve schopnosť presadiť vlastné záujmy.

Richard Sulík sa napríklad vyhráža, že odteraz bude SaS tvrdou opozíciou a bude tlačiť s ostatnými na predčasné voľby. Jeho schopnosť dosiahnuť deklarovaný cieľ však práve prudko klesla. Nepremárnil len šancu konať, ale aj taktne mlčať. Dostal sa na perifériu parlamentnej politiky a kým volič znova nerozdá karty, jeho postavenie sa už nezlepší. Čo, mimochodom, rozhodne nie je na škodu veci.

Richard Sulík je od prvého okamihu súčasťou problému, a nie jeho možným riešením. Za to, že sa rozhodol opustiť koalíciu, mu patrí vďaka, nielen z principiálnych dôvodov, ale aj z praktických. Napätie pokleslo, vláda sa opäť pozdvihla na svoju obvyklú úroveň neschopnosti. Odkedy nie je plne vyťažená osobnými spormi, dokáže prijímať aspoň čiastočne funkčné rozhodnutia, ktorú sú stále dosť zlé, ale vždy lepšie, než vôbec žiadne. Sklamanie majiteľa SaS, že zvyšok koalície sa radšej oprie o fašistov, než by mala rokovať s ním, svedčí o politickej naivite, ktorá ho na výkon politiky definitívne diskvalifikuje. Rozhodnutie Ivana Korčoka, o ktorom sa už hovorilo ako o budúcom volebnom lídrovi liberálov, nevstúpiť do strany a opustiť politiku, je navyše zreteľným signálom, že ani vo vnútri SaS to nie je práve pohoda, slniečko, dúhy a jednorožce.

Týmto sme dobré správy definitívne vyčerpali, budúca realita Slovenska sa v tomto okamihu črtá v rôznych odtieňoch hnedej. Hoci sa fašisti dlhodobo a konzistentne nejavia ako najostrejšie ceruzky v politickom peračníku, biznisu rozumejú lepšie než väčšina amatérskych politikov a parlamentných diletantov, s ktorými sa handlujú. Za svoje hlasovacie služby si bezpochyby vždy vyberú adekvátnu protihodnotu, aj keby služba spočívala iba v tom, že hlasovať nebudú. Hodnotovo majú k lojálnemu, tvrdému jadru OĽaNO omnoho bližšie, než mali nominálne liberálni sulíkovci, obchodovateľných ideových prienikov určite nájdu nemalé množstvo.

Ďalším veľkým obchodom v národnej rade by sa mohlo stať schvaľovanie štátneho rozpočtu. Vzhľadom k schopnosti Igora Matoviča vnášať do rýdzo odborných tém svoje osobné konflikty, by sa z toho mohla stať rovnako fascinujúca šou, ako bolo prijímanie protipandemických či protiinflačných opatrení. Ak sa mu však podarí prebagrovať plénom aj zákon roka, a dokonca v aspoň podmienečne použiteľnej podobe, predčasné voľby sa stanú skôr virtuálnou témou. Ak súčasná mocenská garnitúra prežije túto zimu, skrátenie volebného obdobia už nebude mať žiaden praktický zmysel.

Najdôležitejším faktorom pre dožitie prvoaprílovej vlády až do nedôstojného konca však bude schopnosť Igora Matoviča nájsť si primeranú náhradu za Richarda Sulíka. Pokiaľ sa novinári a médiá stanú jeho trvalo udržateľným nepriateľom, pohodlne mu vydržia až do termínu riadnych volieb, po ktorých beztak odkráča na smetisko politických dejín. (Novinárom to môže byť jedno, žiadna jeho nadávka či obvinenie nedokážu byť pre ich reputáciu zničujúcejšie, ako by bola jeho pochvala.)

Vhodným kandidátom na týranú političku by mohla byť aj Veronika Remišová. Je na tú polohu zvyknutá, azda s v nej aj cíti komfortne a jej ľudia k nej sotva budú bezvýhradne lojálni. Pokiaľ si však Igor Matovič vyberie ďalšieho vnútorného nepriateľa medzi vlastnými nominantmi, či nebodaj v rodine bossa národnej rady, veľmi rýchle zistí, že jeho moc má dnes charakter riedkeho blata. Čím pevnejšie ju bude zvierať v rukách, tým viac mu z nej pretečie pomedzi prsty. Potom by mal dokonca ešte aj Richard Sulík šancu na svoj posledný úder v politike, než z nej definitívne vyhnije.