Komentár Arpáda Soltésza: Igor Matovič si namočil ruky v krvi

Po prvom dokonanom teroristickom útoku na Slovensku, pri ktorom rasistický a neonacistický útočník popravil Juraja a Matúša, pretože patrili k LGBTI komunite, urobil svoj comming out aj koaličný líder Igor Matovič. Celému Slovensku a priľahlému vesmíru oznámil, že je heterosexuál. Hrdo. Bez hanby. A je teda úplne správne, že sa k svojej bigotnosti otvorene prihlásil, lebo je to niečo, čo by o ňom volič vedieť mal. No urobil to v dôkladne vykalkulovanom okamihu, čo jeho priznaniu dodáva celkom inú váhu i význam.

Prihlásenie sa Igora Matoviča k homofóbii je v tomto konkrétnom kontexte bezpochyby odporné, ale samo o sebe by to veľa neznamenalo. Nebolo to žiadne úzkostlivo strážené tajomstvo, kto chcel, vedel. Parlament je zablokovaný, predčasné voľby sú za rohom a je temer isté, že toto sú jeho posledné týždne, počas ktorých si ešte bude užívať ilúziu moci. Nech sú naše lokálne kultúrne vzorce akokoľvek nešťastné, zabíjanie je v nich stále neprekročiteľná červená čiara. Líder aktuálnej mocenskej garnitúry sa k nemu nepriamo prihlásil. Je to obzvlášť negustiózna, ale aj veľmi efektívna politická samovražda.

Morálna zodpovednosť za vraždu zlomila politický väz Vladimírovi Mečiarovi i Robertovi Ficovi, a to boli, napriek všetkým výhradám voči ich spôsobu vládnutia, politici rádovo väčšieho kalibru. Každý z nich predstavoval nejakú formu zla, no medzi nimi a Igorom Matovičom predsa len existuje kľúčový rozdiel. Kým predošlí dvaja expremiéri konali zlo vždy pre dosiahnutie nejakého racionálneho a rozumom uchopiteľného, aj keď zväčša celkom nelegitímneho cieľa, Igor Matovič ho pácha pre číru radosť zo zla. Nesleduje žiaden cieľ, dalo by sa povedať, že ubližuje ľuďom celkom nezištne. Tentoraz LGBTI ľuďom, zajtra to môže byť ktokoľvek iný. Je to síce odpudivé, ale keď mu volič dával svoj hlas, nebol iný, čiže na to má riadny a platný mandát.

Tentoraz však hranice svojho mandátu prekročil. Že za útok na nevinných ľudí pred klubom Tepláreň sú v plnej miere spoluzodpovední politici, ktorí svojimi útokmi na LGBTI ľudí vytvorili atmosféru nenávisti, už kdekto vyslovil aj nahlas. Tak ako Robert Fico a jeho strana nesú plnú politickú a morálnu zodpovednosť za vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, nesie aj súčasná mocenská garnitúra plnú politickú a morálnu zodpovednosť za dvojnásobnú popravu pred Teplárňou. Buď platí oboje, alebo ani jedno. V oboch prípadoch však platí, že si zodpovední politici nemuseli uvedomiť alebo pripustiť, k čomu ich konanie povedie. Povedzme, že spáchali nedbalostný politický zločin.

Lenže Igor Matovič už presne vie, k čomu jeho konanie viedlo. Bolo by diskvalifikačné aj keby mu to bolo iba celkom jedno. Lenže jemu to nie je jedno. Práve vyslal veľmi silný signál, že stojí na strane útočníka. Iný výklad jeho prihlásenia sa k heterosexuálnej orientácii štyri dni po vražednom teroristickom útoku na LGBTI komunitu jednoducho neexistuje. Keď zástupca štátu a politickej moci v tejto situácii verejne povie, že aj on je hetero, a netreba sa za to hanbiť, nemôže tým vyjadriť nič iné, ako spolupatričnosť s teroristom. Do hlavy mu (našťastie) nevidíme, ale ak to myslel inak, než to vyznelo, nemôže byť spôsobilý na výkon žiadnej činnosti, ktorá môže ohroziť tretie osoby, vedenia motorového vozidla alebo krájania chleba ostrým nožom vrátane.

Dokonaním prvého teroristického útoku padla veľmi dôležitá mentálna bariéra. Mnohí, potenciálnych útočníkov vrátane, žili do minulej stredy v dojme, že na Slovensku sa to stať nemôže. Dnes každý vie, že nielen môže, ale je to až smiešne jednoduché. Práve preto, lebo tu s tým nik neráta, nikto nie je na terorizmus pripravený, hlavne nie inštitúcie a bezpečnostné zložky. Prokuratúra stále vajatá nad „úkladnou vraždou“, hoci je jedným z jej určujúcich znakov, že vrah má konkrétny motív voči konkrétnej obeti.

Keď sa dokážete prehrýzť siahodlhým manifestom teroristu, ktorý po sebe zanechal ako svoje aktivistické dedičstvo, bude vám okamžite jasné, že mu nešlo o konkrétne obete. To je práve podstata terorizmu - identita obetí je irelevantná. Podstatný je ich počet, hrôza, ktorú ich smrť vyvolá a pozornosť, ktorú vzbudí. Názov dokumentu, ktorý po sebe útočník zanechal je „A call to arms“, vo voľnom preklade teda „výzva do boja“. Išlo mu práve o to, aby inšpiroval ďalších rasistov a nacistov k novým teroristickým útokom. A teraz ho podporil aj líder aktuálnej vládnucej koalície.

V tomto okamihu prestáva byť otázkou, či sa pridajú aj ďalší. Už je skôr otázkou, ako rýchle príde ďalší útok a koľkí nevinní ľudia pri ňom zomrú. Odteraz sa teda nielen Igor Matovič, ale každý jeden človek, ktorý mu pomáha udržať sa pri moci, stáva vedomým spolupáchateľom akéhokoľvek teroristického útoku, ktorý by sa tu v budúcnosti odohral. Síce za to neponesie trestnoprávnu zodpovednosť, ale morálne a eticky na tom nie je o nič lepšie, ako toxický spoločenský odpad, ktorý sa hlási k násiliu a zabíjaniu otvorene. Je iba zbabelejší a pokryteckejší.

Aktuálna mocenská garnitúra definitívne stratila legitimitu, na vraždenie LGBTI ľudí totiž mandát nedostala. Eduard Heger môže požiadať parlament o vyslovenie dôvery, alebo môže aj rovno podať demisiu a celkom legitímne ju zdôvodniť mentálnou nespôsobilosťou lídra koalície vykonávať svoju funkciu. Ak to nedokáže, stačí, aby poslanci po tri mesiace neumožnili otvoriť schôdzu národnej rady a hlava štátu parlament rozpustí. Ak to ani oni nedokážu, musia rátať s tým, že budú mať na rukách krv. Oveľa viac krvi než Robert Fico alebo Vladimír Mečiar, s oveľa vyššou mierou zodpovednosti. Všetci, od koalície po opozíciu, naprieč politickým spektrom.