Komentár Arpáda Soltésza: Rozum valcoval, nádej sa vrátila

Výsledok komunálnych volieb, v rozpore s očakávaniami skeptikov (ku ktorým sa hlási aj autor tohto textu), vyzerá ako chvíľkové prebudenie sa z nočnej mory. Ukazujú, že obyvatelia krajiny nie sú ani zďaleka takí beznádejní ako ich vláda. Ktoré faktory najviac prispeli k pozitívnemu výsledku, bude ešte predmetom dlhého skúmania a mnohých analýz, ale v tomto okamihu môžeme s úľavou skonštatovať, že na drvivej väčšine Slovenska zvíťazil zdravý rozum a túžba po funkčnej správe vecí verejných.

Župani i primátori krajských miest vo väčšine prípadov obhájili svoje pozície, pričom už ostatné komunálne voľby predstavovali zásadný zlom. Dokázali vygenerovať nových lídrov samospráv, ktorí sľubovali nový typ riešení miestnych problémov. Zlomili komunálnu dominanciu Smeru, alebo, v iných prípadoch, poslali fašistov na smetisko samosprávnych dejín. Boli to vlastne také „lokálne vlády zmeny“, ktoré však, na rozdiel od tej centrálnej, dobre obstáli aj v čase krízy.

Prvý politik, ktorý začal na Slovensku zavádzať účinné praktické opatrenia proti šíreniu pandémie, bez ohľadu na ich nepopularitu a prípadné politické následky, bol bratislavský župan Juraj Droba. (Autor tohto textu by naňho predtým nebol stavil ani deravú jednocentovú mincu.) Každý jeho ďalší krok pri organizácii kraja počas pandémie bol racionálny a vysoko funkčný. Dnes si málokto pamätá jeho problémy so zmenou autobusového dopravcu a odrezanie niektorých okolitých obcí od hlavného mesta, jeho meno sa však nezabudnuteľne spája s veľkokapacitným očkovacím centrom, ktoré fungovalo s nemeckou presnosťou, švajčiarskou spoľahlivosťou a japonskou zdvorilosťou. V týchto voľbách svoju konkurenciu prevalcoval tak, že nie je hodná ani zmienky.

Nielen pandemická, ale aj utečenecká kríza po invázii ruskej hrdzavej hordy na Ukrajinu sa zosypali na hlavy županov, primátorov a starostov. Vláda, v tých lepších prípadoch, zostávala paralyzovaná a nerobila vôbec nič, v horších pretláčala spektakulárne nefunkčné nápady svojho politického lídra a násobila chaos i počty obetí. Župani, primátori a starostovia síce prešli peklom, no malo to pre nich aj nespornú politickú výhodu. Nejeden občan si zrazu uvedomil, že schopný starosta je poslednou líniou obrany medzi ním a úplne zlyhanou mocou štátu, ktorá s tými najlepšími úmyslami a absolútnou neschopnosťou ohrozuje jeho ekonomickú a niekedy aj fyzickú existenciu.

Účasť v komunálnych voľbách síce bola nižšia ako obvykle, no zdá sa, že prišli voliť práve tí, ktorí si ich dôležitosť v uplynulých rokoch naplno uvedomili. Nevidíme síce do hlavy bossa národnej rady Borisa Kollára, ale ťažko sa zbaviť podozrenia, že dátum volieb vyberal starostlivo, aby účasť znížil. Ak to tak bolo, technicky síce uspel, no dopadlo to preňho skôr zle. Liberáli svoje pozície posilnili. Na nejaké veľké hodnotiace úsudky je priskoro, chýbajú nám dáta, zdá sa však, že voliť prišli práve tí, ktorí si od politiky sľubujú viac, než len lynčovanie svojich nenávidených nepriateľov. Ak je to skutočne tak, je teda jasné, že ich nie je málo a predstavujú politickú silu, ktorá by mohla byť aj rozhodujúca.

Istoty sú niečím, čo treba prenechať populistickým politikom a menej bystrej časti populácie, ktorá ich vždy bude v nejakom objeme voliť. Pre ostatné skupiny občanov, bez ohľadu na to, či sú pravicové, ľavicové, konzervatívne alebo liberálne, dorazila nová nádej. Nádej, že keby sa zodpovedný a racionálny prístup väčšinového elektorátu premietol aj do parlamentných volieb, nemuseli by predstavovať úplnú pohromu. Dokonca ani v prípade, že by prišli predčasne.