Komentár Arpáda Soltésza: Slovenskí biskupi sa približujú k imámom z Talibanu

Arcibiskupovi Oroschovi do hlavy nevidíme, preto nevieme s určitosťou, či naozaj chcel ospravedlniť vraždenie hriešnych ľudí spravodlivo rozhnevaným teroristom. Každopádne to tak vyznelo a nikomu z predstaviteľov kléru, jeho samého vrátane, zjavne neprekáža, že to tak vyznelo. Konferencia biskupov mu priznala na takýto výklad atentátu právo a v žiadnom ohľade ho nespochybnila. Je pri tom úplne jedno, čo si o tom myslí ktokoľvek iný, radových členov cirkvi vrátane. Katolícku vierouku môže záväzne vykladať len klérus, nie veriaci. Neveriaci už vôbec. Kým Oroschove hodnotenie Zabíjania LGBTI ľudí nespochybní vyššia autorita cirkvi, je pre katolíkov platné a nespochybniteľné.

Zjednodušene povedané, arcibiskup nie je nejaký pomýlený fanatik z dedinskej fary, ktorý to prehnal s omšovým vínom a v návale entuziazmu začal z kazateľnice povzbudzovať veriacich na upaľovanie kacírov. Je to úradná autorita, ktorá koná za oficiálnu inštitúciu. Do úradu ho inštalovala Svätá stolica. On má certifikát na výklad katolíckej vierouky. Na domácej pôde žiadna vyššia autorita neexistuje. Polemizovať s jeho názorom by bola rovnako slaboduchá kratochvíľa, ako hádať sa o právoplatnom rozsudku najvyššieho súdu.

Hypoteticky by sa od Oroschovho výkladu mohla dištancovať konferencia biskupov, keby našla relevantné protiargumenty vychádzajúce zo svojej náuky. Lenže na žiadne hypotézy odkázaní nie sme – KBS sa rozhodla Oroschove slová nekomentovať, čiže voči nim nevzniesla žiadne námietky. Pokiaľ  arcibiskupov postoj neprehodnotí vyššia autorita cirkevnej hierarchie, musíme akceptovať, že podľa katolíckej vierouky obete teroristického útoku pred Teplárňou neboli nevinné a hnev voči LGBTI+ ľuďom je prinajmenšom hodný pochopenia.

Tým pádom však nemôžeme odmietnuť Oroschove slová bez toho, aby sme odmietli celú inštitúciu, ktorou je v tomto prípade Svätá stolica. Tá totiž ako zvrchovaný subjekt medzinárodného práva, na základe medzištátnej zmluvy, ktorú podpísal Mikuláš Dzurinda, určuje hranice slovenských cirkevných provincií a menuje ich hierarchov. Keby za nimi nestála, neboli by na svojich postoch. Prípad Róberta Bezáka to dokumentuje veľmi dobre a zrozumiteľne.

Slovenská republika je však, zo svojej ústavy, sekulárny štát, ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo. Zároveň svojim občanom priznáva isté práva a slobody. Nadväzujú na ňu ďalšie zákony, ktoré tieto ich práva a slobody chránia. V prvom rade právo každého jedného občana na život. Dnes je teda načase dôkladne preskúmať, či vierouka inštitúcie, ktorú zastupuje arcibiskup Orosch, nesmeruje k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd garantovaných ústavou. Netreba si pri tom, samozrejme, mýliť základné pojmy ako viera, kresťanstvo a katolícka cirkev. Ani islam sa nerovná Taliban.

Človek nie je racionálny tvor a náboženská viera je dôležitou súčasťou ľudských spoločenstiev. K tomu, aby sa niekto stal členom akéhokoľvek organizovaného náboženského spoločenstva, sa síce nedá dospieť vedeckým skúmaním, dôkazmi či racionálnou úvahou, iba indoktrináciou, všetci však veríme v rôzne iracionálne koncepty, ktoré nemajú žiadnu oporu v prírodných zákonoch. Stačí si spomenúť na spravodlivosť alebo slobodu. Náboženstvo poskytuje veľkým masám ľudí jednotiacu ideu, ktorá ich spája do funkčných spoločenstiev.

Kresťanstvo je dnes veľmi široký pojem, hlásia sa k nemu mnohé cirkvi. Na Slovensku sa okrem katolíckej žiadna z nich nepokúšala hádzať vinu na obete terorizmu, rovnako, ako ani drvivá väčšina moslimských duchovných nehádže zodpovednosť na obete útokov islamistických teroristov. Naši katolícki biskupi sa v tomto priblížili takmer na dotyk práve prominentným imámom z Talibanu a ISIS, zároveň však nehovoria za celé kresťanstvo, iba za svoju vlastnú cirkev.

Slovenská katolícka cirkev už dávnejšie vstúpila do aliancie s politickým kresťanstvom, ktoré sa pokúša pretlačiť cirkevné zákony do legislatívy sekulárneho štátu. Snaží sa vnútiť katolícku vierouku aj veriacim iných cirkví či neveriacim, a to silou svetského zákona. Pokúša sa tak o návrat spoločnosti do stavu pred osvietenstvom. A to je už niečo, čomu sa sekulárny demokratický štát brániť musí. Je prosto ústavnou povinnosťou demokratických inštitúcií, aby aktívne bránili občanov pred ideológiou, akú reprezentuje arcibiskup Orosch a Konferencia biskupov Slovenska.

Na Slovensku sa síce udomácnil mýtus o nevypovedateľnosti konkordátu s Vatikánom, nevypovedateľné zmluvy však v praxi neexistujú. Otáznou môže byť nanajvýš ochota zaplatiť cenu, ktorú by sme za jej jednostrannú výpoveď zaplatili. Je to téma na širokú diskusiu v právnickej obci, no odklon slovenského katolíckeho kléru od základných ústavných princípov, na ktorých stojí Slovenská republika, je veľmi vážnym argumentom, prečo sa pokúsiť zmluvu s Vatikánom definitívne zrušiť, nech by nás to stálo čokoľvek. A potom azda aj uskutočniť nesplnenú požiadavku novembrovej revolúcie – odluku cirkvi od štátu, o ktorú žiadala samotná cirkev.