Oldrich
3.12.2022
Komentár Arpáda Soltésza: Začnite brať Orbána vážne, Tóti nie sú národ
Zdielať na
Archív

Komentár Arpáda Soltésza: Začnite brať Orbána vážne, Tóti nie sú národ

Zdroj: fotosita

Šaty asi naozaj robia človeka, keď až futbalový šálik Viktora Orbána odhalil pre širšiu slovenskú verejnosť , čo je vlastne vodca všetkého maďarstva zač. Vlajka veľkého Uhorska zrazu všetkých šokuje, hoci lokálny mikroputin z Budapešti svoje názory a zámery nikdy netajil. Súčasný minister zahraničných vecí a náš bývalý veľvyslanec v Maďarsku Rastislav Káčer už pred rokmi nahlas a zrozumiteľne varoval, že náš južný sused to myslí s odmietaním trianonskej zmluvy a revíziou hraníc úplne vážne. Že na ňu zjavne nemá silu, predsa neznamená, že by nechcel. Len sa nedá. Zatiaľ.

Vyhlásenia Viktora Orbána treba brať rovnako vážne, ako bolo treba brať vážne Vladimíra Putina, keď vyhlásil, že najväčšou geopolitickou katastrofou dvadsiateho storočia bol rozpad Sovietskeho zväzu. Nebol to nostalgický povzdych, ale obnovenie staronovej zahraničnopolitickej doktríny Kremľa, že Rusko má hranice, s kým chce. Keby ho boli vtedajší insitní lídri ako Barack Obama brali vážne, dnes by hrdzavá fašistická horda nevyvražďovala Ukrajincov. Stačilo pochopiť, že v Moskve sa každý ústretový krok automaticky chápe ako prejav slabosti, ktorý treba nekompromisne využiť. Ruský život je hra s nulovým súčtom.

Bolo by stačilo Rusko, presne podľa litery budapeštianskeho memoranda, hrubou vojenskou silou vykopať z Krymu, keď ho anektovalo. Cár bol na to pripravený. Preto poslal k susedovi ozbrojených turistov a vojakov na dovolenke, aby nestratil tvár, až mu ich vrátia v igelitových vreciach. Kedykoľvek mohol poprieť, že by mal s ich lúpežnou akciou čokoľvek spoločné. Bola by však naozaj márna kratochvíľa, roniť dnes slzy a hlieny do mlieka, ktoré sme vtedy svojím zbabelým postojom vykydli. Pre Putina to bol jasný signál, že Západ je mäkký a zrelý na vydrancovanie.

Žiaľ, Putina vzal vážne iba jediný európsky líder. Viktor Orbán mu uveril, že chce obnoviť impérium, a nielen to. Orbán uveril, že to aj skutočne dokáže. Stal sa spoľahlivým spojencom fašistického Ruska, pretože dúfal, že pod jeho záštitou bude schopný sám obnoviť Uhorské kráľovstvo. Síce by sa tak stal vazalom cára v Moskve, no zároveň by získal absolútnu moc nad územím, ktoré považuje za svoje Bohom pridelené léno. Bezpochyby by ho tešilo, keby mohol aj legitimitu svojej moci odvodzovať od Boha a nemusel by každé štyri roky ponižujúco liezť do priazne svojho voliča. Voľby sú vždy tak trochu neistý projekt a hoci tie ostatné vyhral s presvedčivou ústavnou väčšinou, ak padne Putin, tie ďalšie už nemusí Orbán prežiť ani fyzicky, nieto politicky.

Hoci je Maďarsko nominálne stále akousi fašistickou republikou, aj keď z oficiálneho názvu krajiny už odkaz na ňu odstránili, Orbán organizuje svoju moc vyslovene feudálnym spôsobom. Vodca rozhoduje o všetkom, čo má strategický význam alebo ekonomickú hodnotu. Pod ním je úzka vrstva lojálnej lúpežnej aristokracie, ktorá systém obsluhuje a žmýka desiatky z poddanstva.

V Maďarsku neexistuje podnik, ktorý je natoľko malý, aby unikol pozornosti. Každý je súčasťou potravinového reťazca. Je jedno, či vlastníte veľkú fabriku alebo dvojkolesovú káru s langošmi, keď sa dobrovoľne nepodelíte, vezmú vám všetko. Keby hneď dnes položili na hlavu Viktora I. Ohromného svätoštefanskú korunu, okrem jeho oficiálneho titulu by sa nezmenilo vôbec nič. Teda, po smrti by ho asi skúsili dať svätorečiť a potom by sa to už volalo svätoviktorská koruna, ale to sú už len nepodstatné ozdoby operetnej Uhorskej kvázimonarchie, do ktorej nominálny člen Európskej únie a NATO zmutoval.

Keď Viktor I. Ohromný hovorí, že štáty majú hranice, a nie národy, treba ho veľmi pozorne počúvať. Keď otvorene odmieta potrianonské usporiadanie, alebo sa ozdobí vlajkou svojho zaniknutého kráľovstva, treba aj jeho brať smrteľne vážne. Že dnes historické uhorské územia anektovať nedokáže, neznamená, že nechce. Akonáhle sa mu naskytne príležitosť, skúsi to. Dlhodobo si na to vytváral pozíciu i zámienku, chýba mu len potrebná sila.

Keď Slovensko v reakcii na veľkorysé rozdávanie maďarských pasov zakázalo dvojité občianstvo, vyzeralo to ako prezieravá reakcia. Práve putinovské Rusko túto techniku opakovane použilo na rôznych územiach, ktoré dnes okupuje. Iba išlo ochrániť svojich utláčaných občanov. Nejaká odpoveď bola teda potrebná, táto však nebola celkom premyslená ani šťastná.

Tristné je, že naše orgány nemajú ako zistiť, kto z našich občanov maďarský pas nadobudol. Kým sa sám neprizná, neexistuje spôsob, ako mu to dokázať. Preto nemá zmysel zaoberať sa trebárs nepodloženými klebetami, že maďarské občianstvo nadobudol aj poslanec Juraj György Gyimesi. Kým to nepovie on sám, nenadobudol ho. Bodka. Platí prezumpcia neviny.

V skutočnosti však nie je podstatné, koľkí slovenskí občania sú aj oficiálnymi poddanými Viktora Orbána. Problémom je, že až bude treba, bude ich presne toľko, koľko on povie. Tak, ako nevieme overiť, že by ich mohlo byť pár tisíc, nevieme ani vyvrátiť prípadné tvrdenie, že sú ich až státisíce. Stačí jediná provokácia na juhu Slovenska a kráľ Viktor môže pokojne tvrdiť, že potrebuje ochrániť masu svojich vlastných ľudí ohrozených na území susedného štátu. Vytváranie a porážanie neexistujúcich hrozieb je Orbánovo domáce ihrisko, je v tom fakt dobrý.

Čaro budúcnosti spočíva v jej nepredpovedateľnosti. Nikto dnes nevie, kedy sa môže veľkému Uhorsku otvoriť príležitosť na vlastnú obnovu. Slovenskí podporovatelia Viktora Orbána, regrutujúci sa paradoxne najmä medzi fašistami, ktorých agenda stojí a padá na tupom a bezobsažnom nacionalizme i proruskom sentimente, by si ho vlastne v plnej miere zaslúžili. No všetci, ktorí to myslia s politickým národom Slovákov a jeho vlastným suverénnym štátom doslovne, by mali začať myslieť aj na jeho skutočnú obranu.

Ani Ukrajinci neženú fašistickú ruskú hordu zo svojej vlasti siláckymi rečami, ale dobre pripravenou armádou. A Slovákov by pod vládou Budapešti nečakal iný osud, ako ten, ktorý plánovali v Kremli pre nich. Tóti nie sú národ. Nemajú čo mať štát, a už vôbec nie taký, čo parazituje na posvätnej maďarskej zemi. Orbán to ešte takto nehovorí, ale jeho fanúšikovia, na oboch stranách hranice, to kričia nahlas a zrozumiteľne.

Keď urýchlene nezačneme brať vážne Viktora Orbána, nikto nemusí brať vážne ani naše reči o zvrchovanej Slovenskej republike.