Komentár Arpáda Soltésza: Dzurindov prvý ťah pešiakom Kollárom

Miroslav Kollár sa rozhodol, že podporí prvoaprílovú vládu, ktorá sa dnes už opiera o hlasy fašistov. Čo je jeho slobodné rozhodnutie. Ako od učebnicového oportunistu od neho nikto neočakáva, že by sa držal akýchkoľvek hodnôt, ktoré sa nedajú prepočítať na eurá. No argumenty, že predĺži moc Igora Matoviča a Borisa Kollára, aby podporil demokratické sily a zabránil chaosu, sú už nedôstojné aj pre politický planktón jeho úrovne. Takýmto spektakulárnym spôsobom neskrútil svoju tráviacu rúru do uzavretého systému ani Juraj Šeliga.

Bizarné je na rozhodnutí Miroslava Kollára úplne všetko. Ísť sa radiť o kľúčovom rozhodnutí pri výkone mandátu na snem virtuálnej strany, ktorá od voliča nedostala mandát, ale že vôbec na nič, je samo osebe solídne opľutie demokratických princípov. Slušnosť by kázala aj tentoraz klamať a aspoň sa tváriť, že sa rozhodoval sám, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, v súlade so záujmami naivných úbožiakov, ktorí naňho vyhádzali svoje hlasy. Ale veď dobre, už jeho materská strana, Bez ľudí Andreja Kisku, bola dobre čitateľným volebným vehiklom pre oportunistov, ktorí sa nepomestili inde.

Exprimátor Hlohovca sa doteraz správal s vcelku prezieravou vypočítavosťou, keď včas stavil na budúci rast nepopularity Igora Matoviča a postavil sa mu na odpor medzi prvými. Pred vlastným elektorátom vyzeral bezpochyby dobre, v kontraste k Jurajovi Šeligovi či Veronike Remišovej azda aj trochu hrdinsky. Čas mu dal za pravdu a on v jeho priebehu zrejme uveril sám v seba vierou náboženského charakteru. Čo mu ešte mohlo chvíľu vydržať, keby sa napokon nebol rozhodol uveriť aj Mikulášovi Dzurindovi. Ide o chybu úsudku takého rádu, aký by pozorovateľ politiky očakával skôr od Romany Tabák.

Odo dňa, keď volič svinským krokom hnal Mikuláša Dzurindu z vrcholu moci na smetisko politických dejín, starý bard zápasov v bahne nič nezabudol, ani sa nič nenaučil. Ak teda nechceme podľahnúť temnému podozreniu, že okukal od Andreja Kisku, ako cynicky udržať pri moci režim rozkladajúci základy štátu a demokracie, len aby tým kúpil čas pre svoj mŕtvopočatý politický projekt. Čo sa nedá celkom vylúčiť, lebo veď ani Mikuláš Dzurinda nemladne a dnes by už asi Slovensko neobicykloval, fyzicky ani mentálne.

Miroslav Kollár, na rozdiel od Mikuláša Dzurindu, bude odteraz niesť svoj vcelku významný diel zodpovednosti za všetko, čo Igor Matovič ešte vystrojí. To sa politicky prežiť nedá. Keby sa chcel vrátiť aspoň ku samosprávnej kariére, mal by si rýchle zriadiť trvalý pobyt vo Fekišovciach. Aj tam by sa jeho šance k nule limitne blížili, ale aspoň by boli nenulové.

Zároveň je jasné, že Miroslav Kollár sa učí od skutočného majstra, čiže vnútorne ho nejaký pocit zodpovednosti gniaviť nebude. Ani Mikuláša Dzurindu netrápi, čo sa chystá prehrať, hlavne, že ešte raz si užije vzrušenie z hry. Použije zopár truľov, ktorých hypertofované osobné ambície sú nepriamo úmerné ich schopnostiam a bude nimi cynicky ťahať na volebnej šachovnici. Toto bol len úvodný tambiť pešiakom Kollárom (nazvime ho sedlácky gambit), ktorý ním naplní svoju úlohu i politický osud. Reálnym výsledkom celej hry však bude, že definitívne roztriešti sily, ktoré sú aspoň podmienečne demokratické.

Ak sa niečo radikálne nezmení, karty bude po voľbách rozdávať Peter Pellegrini, ktorý naozaj nemá záujem vládnuť s Robertom Ficom ani s fašistami. Akurát vďaka Dzurindovej intervencii už možno nebudú pri stole žiadni iní hráči.