Oblačno
-1°
Bratislava
Gašpar
29.1.2023
Komentár Arpáda Soltésza: Fico získal povraz, ktorý stačí podať Matovičovi
Zdielať na
Archív

Komentár Arpáda Soltésza: Fico získal povraz, ktorý stačí podať Matovičovi

Zdroj: TASR

Referendum síce neprinieslo nijaký výsledok, ale práve v tom spočíva jeho sila. Každý si ho môže interpretovať po svojom. Robert Fico tak, že veľmi veľa ľudí si praje koniec tejto vlády a tým ostatným je všetko jedno. Igor Matovič, že všetci chcú jej pokračovanie, iba malá časť populácie proti nej zlovoľne konšpiruje. Oboje je, samozrejme, perfídna manipulácia, ak už nie kapitálna sprostosť. Aj keby bolo bývalo hlasovanie úspešné, hovorilo by len o tom, že občan si želá, aby si poslanci smeli skrátiť volebné obdobie, pokiaľ sami uznajú za vhodné. Čo znie úplne rozumne a okrem Igora Matoviča s tým dnes, prinajmenšom formálne, súhlasí aj veľká časť bývalej koalície.

Referendum vlastne nemalo žiadnu skutočnú podstatu, pretože na zmenu ústavy stačí, aby poslanci prišli do roboty a hlasovali v súlade so svojou verejne deklarovanou vôľou. Nebyť neúspešného referenda, dokonca ani Igor Matovič by nedokázal nájsť uveriteľný dôvod, ani len iracionálny a nepríčetný, prečo nezmeniť ústavu a neumožniť parlamentu, aby si skrátiť mandát mohol, a nemusel.

Pre spravodlivosť treba dodať, že v čase, keď začal Robert Fico zbierať podpisy na referendum, to ešte bolo inak. Predčasné voľby nechcel prakticky nik, lebo Fico, bububu. Dnes môžu svedkovia Igorovi veselo ujúkať, že na Ficovu otázku prišla záporná, či presnejšie žiadna odpoveď, a je pri tom úplne jedno, že je to jedno.

Je to vlastne tradičné klišé poloplného či poloprázdneho pohára. Každý si môže vec vidieť podľa vlastného gusta a záujmov. Najnebezpečnejší sú medzi nimi vlastne tí, čo horekujú, že cena za deci vody v dvojdecovom pohári je privysoká. Nemusia mať nebezpečné úmysly, môžu byť len nebezpečne stupídni, história však zaznamenáva iba výsledky. A pokiaľ bude spoločnosť priveľmi lakomá, aby platila finančné náklady na demokraciu, napokon žiadnu mať nebude.

Referendum, nech už bolo akokoľvek nezmyselné a neúspešné, bolo legitímne a legálne. Smelo by sme ho mohli nazvať oslavou demokracie, ako nazývame každé voľby, bez ohľadu na to, ako zúfalo dopadli. Jeho vyhlásenia sa dožadoval veľký počet ľudí a ich podpisy zozbieral Robert Fico v impozantne krátkom čase. Napokon ich neprišlo dosť, ale neprišlo ich ani málo. Taká bude jeho interpretácia vlastného úspechu.

Šéf Smeru tiež nie je politický stratég, ale je aspoň šikovný taktik, čo z neho robí na Slovensku najťažšiu politickú váhu bez akejkoľvek konkurencie. Bolo v tom viac šťastia než detailne premyslených a precízne zrealizovaných plánov, no práve získal povraz, ktorý môže podať Igorovi Matovičovi, aby sa na ňom s odhodlaným bojovým pokrikom sám obesil.

Vráťme sa k podstate. Igor Matovič vytrhol z rúk Roberta Fica unesený štát a nechal ho dočista zlyhať. Prvoaprílová vláda jeho bieleho koňa stratila v parlamente dôveru, hlasmi jeho vlastných bývalých kamarátov. Keby hlava štátu ponímala svoju vlastnú funkciu ako integrálnu súčasť demokratických bŕzd a protiváh, a nie ako ozdobnú zlatú korunu na hlave zahnívajúcej mŕtvoly, Eduard Heger by už nemal ani poverenie kúriť a svietiť.

Súčasná mocenská garnitúra bola neschopná vykonávať moc, aj keď mala v parlamente ústavnú väčšinu. Dokázala generovať iba chaos. V súčasnej situácii bude, z podstaty veci, už len vnášať do obvyklého chaosu dokonalý zmätok. Dokonca aj pri súčasnom personálne neradostnom zložení parlamentu, keď oportunistickí gauneri so schopnosťou vnímať realitu tvoria iba zanedbateľnú minoritu medzi kolegami, ktorých hypertrofované ambície sú nepriamo úmerné k ich nerozvinutým schopnostiam, už väčšina poslancov chápe, že skrátenie volebného obdobia môže byť otázkou nástojčivejších potrieb ako len holého politického prežitia.

Teraz by mohla opozícia zlomyseľne, no úplne legitímne povedať, že hoci ne-výsledkom referenda nie je nadšená, bude ho rešpektovať a hlasy pre zmenu ústavy neposkytne. Dostali by tým do nemožnej situácie predovšetkým Zuzanu Čaputovú a jej svorku bratislavských palácových pinčov, ktorí sú určite hodní lásky, no v otázkach politiky jej veľa neporadia. Šancu ukončiť trápenie Eduarda Hegera a nahradiť ho nudnými no efektívnymi úradníkmi, ktorí by spoľahlivo dotlačili parlament do predčasných volieb v najbližšom zákonne možnom termíne, palác už definitívne premrhal.

Zuzana Čaputová sa rozhodla pre výkon prezidentského úradu, ktorý sa striktne drží litery ústavy a povinnosť zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov pojala ako podpisovanie zákonom určených dokumentov v primeraných lehotách. Čo je celkom legitímne, akurát v časoch ústavných kríz aj deštrukčné. Ak sa politik bojí urobiť čokoľvek, aby sa nebodaj niekomu neznepáčil, na trpkom konci svojej kariéry sa nebude páčiť vôbec nikomu.

V prezidentkinom okolí zjavne niet nikoho, kto by jej vysvetlil, že výkon jej funkcie sa pod tlakom udalostí stáva naozajstnou prácou, ktorá je náročná, zložitá, vyčerpávajúca, nevďačná a vyžaduje politickú odvahu. Keby teraz Robert Fico zvýšil tlak, hlava štátu by pod ním možno aj praskla.

Eduard Heger by plným právom hovoril, že nemožnosť usporiadať predčasné voľby nie je jeho vina, Robert Fico, že to nie je vôľa ľudu a Igor Matovič čokoľvek, čo mu v ktorýkoľvek deň vybuble z mozgu na jazyk. Ľudia by boli zo dňa na deň neistejší, vystrašenejší a nahnevanejší. A čím viac strachu a hnevu sa v nich nahromadí, tým lepšie dopadnú voľby pre Roberta Fica.