Komentár Arpáda Soltésza: Za Dzurindove chyby platíme všetci, druhú šancu si nezaslúži

Igorovi Matovičovi nemožno uprieť niektoré mimoriadne schopnosti. Najprv dokázal politicky resuscitovať Roberta Fica a teraz dokonca oživil aj v prach obrátenú politickú mŕtvolu Mikuláša Dzurindu. Keby sa v najbližších voľbách, nech už budú kedykoľvek, uchádzal o našu dôveru aj Vladimír Mečiar, asi by to nikoho neprekvapilo. Vlastne by to asi nikoho ani nevystrašilo, keby si u nás volič masovo nemýlil politické zombie s rytiermi spod Sitna, či druhými návratmi machiavelistických Kristov.

Podľa prvotných reakcií sa zdá, že nielen Mikuláš Dzurinda uveril vo svoju spasiteľskú úlohu pri záchrane Slovenska, hoci bezpochyby je to on, kto v ňu uveril najhlbšie. Veď raz to už dokázal, keď krajinu po devastácii Vladimírom Mečiarom dokázal doviesť na Západ, tak prečo by ju tam teraz nemohol udržať? Nuž, dôvodov je viacero, ich výpočet a analýza by značne prekročili rozsah jedného politického komentára. Na tejto ploche by azda stačilo vysporiadať sa s dzurindovskou mytológiou. Už aj to zaberie väčší než obvyklý priestor.

Najprv si trochu osviežme pamäť.

Vladimír Mečiar skutočne mal snahu vytvoriť štát, ktorý by pripomínal dnešné Bielorusko. Z prvej vlny rozširovania NATO sme vypadli, predvstupové rokovania s EÚ sa beznádejne zasekli. A práve to sa mu stalo osudným. Väčšina ľudí totiž chcela na Západ s jeho bájnymi plotmi z klobás a holubmi nalietavajúcimi rovno do úst už po dôkladnej tepelnej úprave a lahodnom ochutení. Zároveň každý politik vedel, že v mečiarovskej autokracii nikdy nebude mať priestor, aby napĺňal svoje vlastné ambície. Predvolebné spájanie sa bolo bolestné, lež nevyhnutné.

A teraz už azda môžeme pristúpiť k demytologizácii napraveného hriešnika a mesiáša slovenskej demokracie.

Líder SDKÚ bol majstrom politických hier a keď ho tak v médiách titulovali, rozhodne sa tomu nebránil. Zo všetkých politických lídrov našej adolescentnej republiky mal k racionálnemu, pragmatickému machiavelizmu určite najbližšie. Kto verí, že politika musí byť taká, má ho prečo obdivovať.

Bol aj nesmierne pracovitý, inteligentný, húževnatý a odhodlaný. To sú však kvality, ktoré sú pre výkon jeho remesla absolútnym základom a disponovali nimi aj Vladimír Mečiar a Robert Fico. Nie sú to morálne kvality. Pomohli mu však uspieť vo voľbách a oddrieť neľahkú robotu, ktorú bolo treba stihnúť v rekordnom čase, aby sme mohli vstúpiť do NATO a EÚ. Zároveň je veľmi prehnané tvrdiť, že len vďaka nemu tam dnes sme.

Nielen rozhodujúca väčšina obyvateľov Slovenska chcela na Západ. Európska únia v tom čase s naivným entuziazmom bojovala o integráciu postsovietskych krajín. Dnes za to platí enormne vysokú cenu. Stále viac sa aj v hlavách daňových poplatníkov starých členských krajín udomácňuje myšlienka, že to bola hrubá chyba a začínajú hľadať nejaký korekčný mechanizmus. V tom čase však Mikuláš Dzurinda nemusel privreté brány Západu vylamovať sekerou, ani ich sofistikovane odomykať pakľúčom. V okamihu, keď Slovensko v slobodných voľbách odmietlo mečiarizmus, opäť sa otvorili dokorán a bolo už iba na nás, či sa dokážeme preplaziť cez ich prah, ktorý citeľne znížili.

Mikuláš Dzurinda má na našom začlenení sa do civilizovaného veta nespochybniteľné zásluhy, nie je však jeho strojcom.

Mečiarizmus prehral voľby, nie občiansku vojnu. Porazili ho predovšetkým voliči, ale kredit si zaslúžia aj politici, ktorí boli ochotní aspoň na jedny voľby potlačiť svoje egá. Tým Mikuláš Dzurinda vzápätí udelil lekciu, ktorú si všetci pamätajú dodnes.

Vladimír Mečiar síce nebol etalónom duševnej vyrovnanosti, no rozhodne to nebol hlupák. Volebný zákon upravil tak, aby volebné koalície nemali zmysel. Preto opozícia vytvorila samostatnú stranu SDK, do ktorej vložila svoje najvýraznejšie tváre. Tie sa mali po voľbách vrátiť do materských strán, čo sa však nikdy nestalo. Mikuláš Dzurinda svoj volebný projekt transformoval na plnohodnotnú politickú stranu SDKÚ. Nebolo to triviálne, ale ani nerealizovateľné, vo svojom vtedajšom mocenskom postavení vedel svojim členom dať, čo im v materských stranách nedokázali ani sľúbiť. Doslova vytuneloval a zničil celú pravicovú politickú scénu, prežilo iba KDH.

Samé osebe to nemuselo byť tragédiou, lenže Mikuláš Dzurinda s vytunelovanou demokratickou pravicou politicky i morálne skrachoval. Je priamym dôsledkom jeho konania, že sa v politike otvoril taký široký priestor pre extrémistov a bláznov. To je totiž zákonitý následok úplného zlyhania štandardných politických elít.

Mikuláš Dzurinda bol podobným zjednotiteľom pravicovej politiky, akým zjednotiteľom Mongolskej ríše bol Džingischán. Alebo ktorýkoľvek iný dobyvateľ. Kto sa s ním bude spájať, mal by na to pamätať.

Nemá zmysel rozoberať jednotlivé kauzy dzurindovskej politickej garnitúry, za ktorú nesie politickú i morálnu zodpovednosť. Vláčiky a alternatívny Gabo, Skupinka, Gorila, to všetko už v súčasnej rýchlej dobe nie je ani história, ale skôr archeológia, ak nie rovno paleontológia. Bolo by kontraproduktívne utápať sa v detailoch politického banditizmu a ich relativizácii, pretože politická súťaž sa tým mení na akýsi rebríček zlodejov a lupičov. Kto je na ňom najnižšie, vyhráva. Pomlčiac o tom, že trestnú zodpovednosť nie je možné vyvodiť ani voči Vladimírovi Mečiarovi, nieto voči Mikulášovi Dzurindovi či Robertovi Ficovi, ktorí sa už z jeho začiatočníckych chýb poučili.

Dôležité je, že Mikuláš Dzurinda síce zreformoval mnohé, za čo mu aj patrí vďaka, no na operačný systém politického klientelizmu a korupcie, ktorý tu nainštaloval jeho predchodca, nikdy nesiahol. Zaplátal ho a odladil, aby ho mohol využívať efektívnejšie. V praxi to znamená viac zisku pre oligarchov a menej strát pre občana. Čiže vecne to je posun k lepšiemu, dokonca to aj môže vyzerať ako win-win, len nie je dobré sa s tým zmieriť ako s konečným stavom.

Ak Robertovi Ficovi vyčítame, že uniesol štát, nemôžeme si nevšimnúť, že systémovo preto nemusel urobiť prakticky nič, nepotreboval zásadným spôsobom meniť legislatívu ani inštitúcie, stačilo len nechať svojich ľudí zájsť o pár krokov ďalej, než sa smelo za Mikuláša Dzurindu. Líder Smeru oligarchický systém nezaviedol, ale zdedil a o čosi bezohľadnejšie žmýkal.

Jediný, kto sa pokúšal poupchávať diery v štátnych peňazovodoch a od základov meniť politický operačný systém, bola premiérka Iveta Radičová, ktorá sa Mikulášovi Dzurindovi prihodila ako vysoko nežiaduca politická nehoda. Keď sa už starý líder úplne skompromitoval a musel sa stiahnuť do úzadia, aby hral hru zo zákulisia, bola Iveta Radičová, ako nová tvár, ktorá dokázala upratať po nepremyslenej sociálnej deforme Ľudovíta Kaníka, na vrchole popularity. Mikuláš Dzurinda ju potreboval, ale nechcel. A presne tak aj dopadla. Vedenie jej vlastnej strany a koaliční partneri ju topili spoločne s vtedajšou opozíciou.

Mikuláš Dzurinda je skutočný politik, v technickom zmysle slova vynikajúci. Určite vedel s vysokou presnosťou odhadnúť, čo po páde vlády Ivety Radičovej nastane. Preto prenechal pochovávanie SDKÚ, a s ňou aj celej vytunelovanej slovenskej demokratickej pravice, Pavlovi Frešovi. S tou ponižujúcou agóniou už nechcel mať nič spoločné. Práve v tých posledných okamihoch sa naplno manifestovala aj jeho ľudská stránka – ak nebude SDKÚ jeho strana, nebude ničia. Bolo to vo svojej podstate až také matovičovské.

Mikuláš Dzrurinda ako reformátor veľmi pomohol ekonomike, spoločnosť však zanechal v rovnakom stave, v akom ju preberal od Vladimíra Mečiara.

Z prvej tlačovky po zmŕtvychvstaní je jasné, že vzkriesený líder nič nezabudol, ani sa nič nenaučil. Tá istá samoľúba arogancia, zahmlievanie, vyhýbavé ne-odpovede, prúd kultivovanej reči bez konkrétneho obsahu. Akoby od poslednej tlačovky predsedu SDKÚ neuplynulo ani 48 hodín. Rovnako ako Vladimír Mečiar či Robert Fico, ani Mikuláš Dzrurinda dodnes nepochopil, že neodpovedá konkrétnym redaktorom z jednotlivých médií, ale širokej verejnosti, o ktorej dôveru sa uchádza a ktorej dôvodné pochybnosti má rozptýliť. V schopnosti komunikovať s verejnosťou dnes už za ním zaostáva azda iba Maroš Žilinka.

Ak niekto túži po vodcovi, ktorý nás všetkých dokope k  šťastiu, lebo len on vie, čo je pre nás dobré, môže mu síce Mikuláš Dzurinda imponovať, ale ten typ voliča má na výber aj omnoho uveriteľnejších kandidátov.

Najvýpovednejší je však spôsob, akým Mikuláš Dzurinda reflektuje vlastné chyby a zlyhania. Nepopiera, že nejaké urobil, akurát ich odmieta konkretizovať. Pôsobí pri tom trochu zmätene a veľmi podráždene. Ako keby neochotne akceptoval, že sa od neho reflexia vlastných chýb očakáva, hoci sám žiadne nenašiel. V rozhovore pre Denník N iba skonštatoval, že už za ne zaplatil a teraz si podľa svojho názoru zaslúži druhú šancu.

Nuž, Mikulášovi Dzurindovi naozaj môže pripadať, že 12 rokov abstinencie v ťažkom mocenskom absťáku môže byť rovnako krutý trest ako 12 rokov v Leopoldove na samotke. Subjektívne to tak môže prežívať, no aj keby sme to, len pre účely tejto diskusie, brali ako trest, vyplýva z toho, že odsúdený nie je schopný nápravy a politickej resocializácie.

Keby sme sa držali reality a faktov, Mikuláš Dzurinda za nič nezaplatil, nik ho nikdy nepotrestal a nikto relevantný to ani nežiadal. V politike vyhorel, skrachoval a skončil. Keby dnes robil to, čo všetci úspešní bývalí premiéri, aj keď trebárs neodhadli správny čas na odchod, ťahal by s vnúčatami dreveného káčera, think-tankoval by, prednášal na univerzitách a raz za čas by verejne vyslovil pár múdrych viet, spomínali by sme naňho s úctou a rešpektom.

Ľuďom sa totiž dá všeličo odpustiť. Ba aj nárok na druhú šancu majú, ak si ju zaslúžia. Mikuláš Dzurinda si ju nezaslúži. Aspoň do okamihu, kým sám nepochopí, a aj nahlas nevysloví, že za svoje chyby nezaplatil on. Platíme za ne my, všetci. Účet je to astronomický a stále nie je vyrovnaný. Možno si tú cenu vôbec nebudeme môcť dovoliť. Možno zaplatíme našou demokraciou a slobodou.