Nesmejte sa, Slováci fakt mali štát

Na križovatku dvoch ciest, oboch vedúcich do politického pekla, si prezidentka Zuzana Čaputová dokráčala sama, vlastnými rozhodnutiami, takže nám na súcit veľký priestor neponechala. V piatok stroho odkázala, že sama už má jasno, ktorou z nich vykročí, zatiaľ však zrejme nepovažuje za nevyhnutné, aby to objasnila aj nám. Nezostáva iné, než hádať, ktorú pohromu si zvolila, osobnú či štátnu? Výhody pre ňu nemá ani jedna z nich, ich riziká sa však líšia.

Ak Eduarda Hegera a jeho zbor povereníkov vyženie z úradu nevládnosti, bude musieť nájsť majstrov, ktorí budú schopní a ochotní kúriť a svietiť v dôkladne vybývanom štáte, kde vybuchla kotolňa, zo stien vytrhali radiátory a zo stropov svietidlá. A to sú len technikálie. Zábava vygraduje, až naprieč politickým spektrom, vo vzácnej zhode, od Igora Matoviča cez Eduarda Hegera a Milana Uhríka až po Roberta Fica, budú všetci hovoriť o zlyhaniach „vlády Zuzany Čaputovej“. Jeden príklad za všetky: Už naozaj vieme, že Rázsochy nebudú, a to bude jej vina, ako všetko zlé, čo sa do volieb ešte stane. Málo toho nebude. No komu by sa chcelo?

Keď sa však rozhodne, že nechá Eduarda Hegera, aby si veci sám dokazil až do trpkého konca, ponesie hlava štátu priamu zodpovednosť za ďalšie zlyhávanie štátu. A tu je teda celkom namieste otázka, že ako dlho môže zlyhávať štát, kým dočista zlyhá? Dnes už existuje nenulové riziko, že učebnice českého dejepisu by Zuzanu Čaputovú neskôr spomínali ako hrobárku štátu Slovákov, ktorý tri dekády skutočne existoval. Vážne, deti, nesmejte sa! Neboli to Maďari ani Rusi a fakt mali štát.