Mikuláš Dzurinda môže byť Novým Andrejom Kiskom

Z Mikuláša Dzurindu vypadlo po ustanovujúcom sneme jeho novej strany množstvo vzletných fráz, no nový politický obsah už priniesť nedokáže. Pokúša sa zabrať priestor napravo aj naľavo od stredu, byť uvážlivo konzervatívny, triezvo kresťanský i opatrne progresívny.

Pod starým modrým náterom je iba pokus povyberať voličov každému, kto sa nehlási priamo k niektorému extrému. Na liberálnej strane spektra takého vlastne nemáme, tak zaň bude označovať Progresívne Slovensko, ale iba opatrne, lebo starý matador vie, že naozajstná politika sa začína robiť až po voľbách, a na tú treba koaličných partnerov. Kto by to už vedel lepšie než on? Kľúčové voľby v roku 1998 vyhral Vladimír Mečiar, akurát nemal s kým vládnuť. V septembri 2023 by sa mohlo podobne povodiť Robertovi Ficovi, no ak sa taký zázrak stane, nebude to vďaka, ale napriek Mikulášovi Dzurindovi.

Nedá sa poprieť, že práve po bývalom lídrovi dnes už mŕtvej SDKÚ tu zostal najväčší kus poctivej vládnej roboty, no mnohé z jeho oslavných hodnotení stoja a padajú na spomienkovom optimizme. Iste, náš vstup do NATO a Európskej únie si tvrdo oddrel, Vladimír Mečiar nás štyri roky ťahal opačným smerom, termíny boli šibeničné, musel zaviesť nejednu obzvlášť nepopulárnu reformu, ale že by nás tam vliekol na vlastnom chrbte, proti tuhému odporu Západu, jednoducho nie je pravda. Chceli nás tam, s Mečiarom to fakt nešlo, novej vláde však pomáhali, ako sa len dalo.

A voľajako rýchlo sme Mikulášovi Dzurindovi odpustili, či dokonca aj zabudli Gorilu, pretože, nech by sme ho akokoľvek hojne oblievali kolou z Vazovovej, nebola to kauza Roberta Fica. On vtedy nerozhodoval o ničom, politickú zodpovednosť za tohto primáta nesie práve líder modrých. Pri čítaní Gorily sme prvýkrát naplno pochopili systém našich ľudí, čiže korupcie a klientelizmu, ktorý Robert Fico zdedil a s radosťou zdokonalil, no rozhodne nezaviedol. Keď sa prípad prevalil, dôkladne spláchol zo slovenskej politickej scény celú pravicu, ktorú Mikuláš Dzurinda svojho času personálne vytuneloval a doviedol do totálneho politického i morálneho krachu.

Už viaceré prieskumy potvrdzujú, že by bolo zázrakom, keby sa strana Mikuláša Dzurinda prehupla aspoň cez trojpercentnú hranicu a získala príspevok od štátu. Ani v takom prípade však nezíska nového voliča, len zoberie pár hlasov všetkým ostatným. V situácii, keď o podobe budúcej vlády rozhodne predovšetkým to, kto každý sa do parlamentu nedostane, o čom môžu rozhodovať desatiny percenta, je to politické chrapúnstvo. Ak zostane v národnej rade len Smer, Hlas, Republika a PS, vládnuť bude Robert Fico.

Keď sa Andrej Kiska rozhodol založiť stranu, oslabil ostatných prodemokratických hráčov a v konečnom dôsledku len otvoril cestu Igorovi Matovičovi, aby sa mohol spojiť a rozvracať inštitúcie vedno s Borisom Kollárom. Prezidenta Kisku ešte azda mohla ospravedlniť jeho zjavná politická negramotnosť. Mikuláš Dzurinda však nie je politický analfabet, pre neho žiadna poľahčujúca okolnosť neexistuje. Ak skutočne chce pomôcť Slovensku, mal by nám už iba múdro radiť z politického záhrobia.