Smutný príbeh Borisa Kollára: bulvár dal, bulvár vzal

Boris Kollár nie je politik, preto ho nemôže politicky pochovať jeho politická činnosť. Môžu to urobiť len matky jeho detí, čo sa mu práve deje.

Keď sa súčasný boss zákonodarného zboru rozhodol kandidovať, mnohí komentátori mu nedávali žiadnu šancu. Komentátori totiž nemávajú čas na čítanie bulvárnej tlače. Aj správy z kriminálneho prostredia sledujú len povrchne, marginálne postavičky lokálneho podsvetia ich celkom obchádzajú. Netušili, kto to je. No Boris Kollár bol v tom čase populárnou celebritou, s nádychom temnej charizmy prepožičaným bývalými kamarátmi ako Žaluď, Piťo či Marian Kočner, nech vymenujeme aspoň tých, ku ktorým sa priznáva, alebo s nimi má verejne publikované súkromné fotografie.

Aj v politike si našiel podobných kamarátov. Na európskej úrovni bol vo svojom prvom volebnom období spojencom krajnej pravice, hlásil sa k Marine Le Pen alebo Matteovi Salvinimu. Bol to taký šarmantný Kotleba pre zlatokopky, ktoré by za životnú kariéru považovali materstvo s jeho dieťaťom. Fašizoidná rétorika mu svedčala, dostala ho do parlamentu aj po druhýkrát. Nie práve s ohurujúcim výsledkom, ale pre Igora Matoviča bol dokonalým koaličným partnerom. Isteže nie v boji proti korupcii a mafii, ale pri všetkom ostatnom bezpochyby. Predseda parlamentu pochádza z prostredia, kde sa písané dohody uzatvárať nedali, aby po nich nezostávali dôkazy použiteľné v trestnom konaní, tie ústne sa však vymáhali veľmi dôsledne a ich porušenie mohlo byť aj hrdelným zločinom. Keď sa Boris Kollár s niekým dohodne, slovo vždy dodrží.

Iná vec je, že ctihodný predseda zboru zákonodarcov, prvý medzi rovnými, robí len také dohody, ktoré prinášajú zisk. Dnes sa už dohaduje s Robertom Ficom, pretože Igor Matovič ako boss vlastnej politickej družiny dočista vybuchol. Prišiel o moc i územie, aj dnes je ešte hlučný a nebezpečný, no mocensky úplne bezvýznamný. Navyše si narobil nepriateľov, ktorých by Boris Kolár za svojich nepriateľov nechcel. Vo svojej pôvodnej polohe „ružového fašistu“ bude beztak oveľa autentickejší. Politicky mu to síce nepomôže, ale ľudsky sa azda bude cítiť lepšie, keď sa už nebude musieť hrať na Európana.

Čo ho napokon pošle do politického hrobu, je vzbúrená matka jeho detí, ktorá tvrdí, že im nevenuje dostatok pozornosti. Na konzervatívca, s posledným križiakom Milanom Krajniakom ako ideológom, sa síce môžete hrať aj s tuctom nemanželských detí od jedenástich žien, ale iba kým zvládate rolu biblického patriarchu oddaného rodine. Alebo aspoň rolu sicílskeho dona oddaného rodine. Inak zostane len vypočítavý zvrhlík s veksláckymi maniermi a pochybnými kamošmi, ktorého plnohodnotne nahradia bársaké kuffy, harabiny, mazureky či kotleby.