Budúca vláda Slovenska zdedí vypálený vrak

Pôvodne bolo myslené ako trpký žart, že nijaký občan si nemôže byť istý svojím majetkom, slobodou ani životom, kým zasadá zákonodarné zhromaždenie. Na Slovensku to prestáva byť vtipné, znie to už iba ako temná hrozba.

Predseda núdzovej vlády Ľudovít Ódor stihol tých premýšľavejších hneď v úvode vystrašiť, keď prilial za vedierko oleja do vysoko šľahajúcich plameňov neprimeraných očakávaní a hovoril o prioritách svojej vlády spojených s budúcnosťou Slovenska. Hoci by krajina predsa mala nejakú budúcnosť, vláda premiéra Ódora bude milosrdne krátka. Čokoľvek by vymyslel, bárs by sa nám to aj páčilo, jeho nástupca to pohodlne zvráti. Predovšetkým mu však na akékoľvek reformy či politické rozhodnutia chýba legitimita. Bez ohľadu na to, či by boli užitočné a funkčné, akýkoľvek pokus o ich presadenie by bol hrubým porušením základných princípov demokracie. (Ťažko si napokon predstaviť, ako chce trebárs brániť úniku mladých mozgov z krajiny bez hĺbkových reforiem. Vyhlási stav intelektuálnej núdze a nechá zatvoriť hranice?)

Nech je už na tom politicky, morálne i ľudsky akokoľvek biedne, legitimitu má parlament, pretože takýto sme si ho zvolili, dobrovoľne, v slobodných a férových voľbách. Ale biedne na tom teda je, extrémne. Stále má síce v rukách zákonodarnú moc, jeho členovia ju však používajú už výhradne na svoje volebné kampane. Posledným výtryskom zákonodarnej kreativity je zmena volebného zákona spôsobom, pri ktorom je nevykonateľný. Vedeli to aj tí, čo ho predkladali alebo zaň hlasovali, okamžite po jeho schválení, no iba bezradne krčia plecami, že ho teda nejako opravia. Niečo už azda vyšpekulujú. A keby nie, tak už len voľajako bude, lebo však ešte tak nebolo, aby nejako nebolo.

Množstvo návrhov, o ktorých sa ozlomkrky hlasuje, presahuje kapacitu ľudských bytostí uchovať si prehľad o tom, čo sa ktorým z nich zmení, akým spôsobom, či aké to bude mať v praxi dopady. Jednoducho nie je v ľudských silách každý z nich dôsledne analyzovať a utvoriť si naň názor. Lenže keď ich schváli parlament, budú mať silu zákonov, ktorých dodržiavanie bude štát povinný vymáhať, aj keby pri tom definitívne skolaboval.

Ktokoľvek bude po najbližších voľbách vládnuť, očakávaním jeho voliča bude, že štát vlastnými rukami opraví a potom s ním vzlietne do hviezdnych výšin. Čo bude vcelku nevďačná úloha, keďže mu v garáži nechajú ťažko havarovaný, do tla zhorený vrak auta, ktoré zbabral už jeho konštruktér.