Zatiahnuté
Bratislava
Danica, Dana
16.4.2024
Epická tragédia Špecializovaného trestného súdu
Zdielať na

Epická tragédia Špecializovaného trestného súdu

Komentovať konkrétne rozhodnutia súdov nie je novinársky žáner. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je navyše prípad, v ktorom nijaký novinár nedokáže byť nezaujatý. Zároveň platí, že výkon spravodlivosti musí byť zrozumiteľný a musí sa ako spravodlivý aj javiť. Autorita súdov stojí a padá na dôvere verejnosti, bez nej sa menia iba na ďalší výkonný orgán štátnej svojvôle. Rozsudky, samozrejme, zostávajú záväzné, v prípade potreby ich štát so svojím monopolom na hrubé fyzické násilie spoľahlivo vymôže, neexistuje však sila, ktorá by občana prinútila rozhodnutia súdu bez dôvery aj vnútorne akceptovať.

Rozsudok špecializovaného trestného súdu, ktorým uznal Alenu Zszuzsovú vinnou z objednávky vraždy Jána Kuciaka, no oslobodil Mariana Kočnera, nevyzerá ako výkon spravodlivosti, pretože sa mu nedá porozumieť. Rovnako nepopulárny, no zrozumiteľný (a nekomentovateľný) by bol, keby oslobodil oboch. Už len obrovský verejný tlak, ktorému bol vystavený, by mohol spôsobiť, že jednotliví členovia senátu pripíšu svojim vlastným pochybnostiam nepomerne vyššiu váhu ako v analogických prípadoch a rozhodnú preto v prospech obžalovaných. Rozsudok nemá byť populárny, no rozumom pochopiteľný a prijateľný byť musí, to je základná podmienka. Len tak sa dá akceptovať.

Z ústneho zdôvodnenia rozsudku priamo pri jeho vyhlásení vyplýva, že súd uveril dôkazom, ktoré predložila obžaloba, iba ich vyhodnotil iným spôsobom ako prokurátor, pozostalí obetí alebo široká verejnosť. S istou mierou úcty sa patrí uznať, že interpretácia súdu má nezanedbateľné umelecké kvality: Alena Zsuzsová objednala vraždu novinára a dvoch prokurátorov poza chrbát Mariana Kočnera, aby ho ochránila pred negatívnymi dôsledkami ich práce. Romantická postava zmietaná medzi nesebeckou láskou a vražednou zlobou. Veľká epická tragédia našich dní. Stačilo by upraviť strojený právnický jazyk a mimo hry by nemusela byť ani nominácia na Anasoft Literu.

Ako umenie príbeh nielen obstojí, vo svojom žánri je vyslovene dobrý. Ako zdôvodnenie rozsudku má však text vážny nedostatok – pre motív Aleny Zsuzsovej neexistuje jediný dôkaz, ba ani len jej vlastné tvrdenie, že ona sama chcela ochrániť Mariana Kočnera, či už ako objekt svojej lásky, alebo ako zdroj pochybných príjmov. Ťažko sa teda ubrániť temnému podozreniu, že súd bol kreatívny nad rámec svojich povinností pre kŕčovitú potrebu vysvetliť nevysvetliteľné.

Ďalším rušivým momentom je výška trestu. Aby nedošlo k nedorozumeniu, spravodlivosť rozhodne nemá byť pomstou. Dvadsaťpäť rokov vo väzení s najprísnejším stupňom stráženia navyše znamená rovnako efektívne ukončenie doterajšieho života Aleny Zsuzsovej ako trest smrti, len trvá oveľa dlhšie a prináša viac utrpenia. Problematický je odkaz súdu spoločnosti. Doživotný trest je výnimočný, aplikujú ho iba výnimočne, pri výnimočných zločinoch. Pokiaľ súd autenticky verí, že Alena Zsuzsová je objednávateľkou, nie sprostredkovateľkou nájomných vrážd, hovorí nám, že „dať dole“ prokurátora alebo novinára je iba taký normálny mord, nie skutok výnimočnej závažnosti. Normálny pracovný deň v podsvetí.