Volebná ponuka je jasná, spasiteľ nepríde

Škodlivý mýtus o spasiteľskej úlohe zjednoteného planktónu konečne umiera na starobu, politickí mesiáši z Wishu práve odmietli Eduarda Hegera. Zároveň sa patrí zdôrazniť, že to bola ponuka, ktoré sa odmietajú, a to úplne bežne. Keby ste si totiž z Wishu objednali lídra, prišiel by vám Igor Matovič, nie polomŕtvy biely kôň, ktorý sa vypotácal z jeho horiacej stajne.

Nezmysel so spájaním má korene v treťotriednom politickom marketingu ostatných volieb. Keď si Andrej Kiska založil vlastnú politickú stranu, aj tým menej bystrým bolo okamžite jasné, že si ukrojí z volebného výsledku zvyšnej antificovskej opozície. On sám svoju stranu označil za konzervatívnu, takže ktokoľvek v Progresívnom Slovensku prišiel s nápadom, že sa s ním chce spájať, buď dočista prišiel o rozum, alebo nikdy žiaden nemal. Aj keby sme odhliadli od toho, že strana, ktorá bola od svojho založenia celkom bez ľudí, už vznikala ako oportunistický volebný vehikel, progresívci a konzervatívci na spoločných kandidátkach fakt nebudia dôveru.

Iste, niečo ako efekt snehovej gule existuje, ale je to situácia, keď si volič vyberá z viacerých ideologicky a hodnotovo podobných strán. Keď sa spoja a dokážu vzbudiť dojem, že sú istým víťazom volieb, môžu pritiahnuť veľké množstvo nerozhodnutých hlasov. Spojenie PS a Andreja Kisku by nanajvýš odpudilo nezanedbateľné množstvo voličov, ktorí by radi hlasovali za progresívnu politiku, no nikdy by nedali hlas konzervatívnej, alebo naopak, sú konzervatívni a progresívcov za žiadnu cenu voliť nebudú. Sľubovaným a nesplneným spojením sa však podarilo medzi voličmi vygenerovať kopec blbej nálady, ktorá bola rovnako efektívna. Najviac na tom získal Igor Matovič, lebo jemu ľudia uverili, že im naservíruje aspoň pomstu.

Dnešná situácia je ešte bizarnejšia. Aj keby sme mechanicky zrátali volebné preferencie marginálnych zoskupení, ktoré o spájaní hovorili, s biedou by vydali na marginálnu parlamentnú stranu. To by síce nemuselo byť málo, mohlo by to trebárs rozhodnúť aj o tom, či bude Robert Fico vládnuť, prípadne či bude vládnuť s podporou ústavnej väčšiny, lenže zhruba päťpercentný výsledok v praxi znamená menej zvoliteľných miest na kandidátke, než je kľúčových hráčov jej jednotlivých súčastí. Taká kandidátka je nezmyselná, a to nie len z rýdzo sebeckých dôvodov. Ako má strana naplniť aspoň zlomok svojich politických predstáv a sľubov, keď nebude mať žiadnych poslancov?

Je najvyšší čas pozrieť sa realite do očí. Nepríde žiaden politický spasiteľ, dokonca ani z Wishu. Neexistuje nikto skrytý či neobjavený, kto na poslednú chvíľu príde s niečím geniálnym, čo nikomu inému nenapadlo. Celá politická ponuka je dnes známa a dobre čitateľná. Čo si z nej občan vyberie, to dostane. Presne tak ako naposledy.