Za Ódorovu vládu môže prezidentka Čaputová zodpovedať bez obáv

Prezidentka by očakávala, že parlament, ktorý odvolal predchádzajúcu vládu a nevygeneroval novú väčšinu, dá úradníckej vláde šancu. Nuž, očakávania Zuzany Čaputovej sú celkom neprimerané realite. Keby v národnej rade existovala triezva a racionálna väčšina, o ktorú by mohla podobné očakávania oprieť, vláda Ľudovíta Ódora by vôbec nevznikla. Úradnícku vládu totiž smie vygenerovať aj parlament, dokonca je to ústavne žiaducejšie riešenie než vláda prezidentská. Akurát sa na to nezmohol.

Ľudovít Ódor, samozrejme, je povinný s parlamentom rokovať a nakoniec sa aj formálne uchádzať o dôveru slovutných poslancov. Dokonca od neho právom očakávame, že bude s jednotlivými stranami poctivo rokovať, bez ohľadu na vopred jasný výsledok, to je otázka elementárnej kultúry. No hlava štátu preto nemusí vyhláseniami dočista odtrhnutými od skutočného stavu krajiny a jej najvyššieho zákonodarného orgánu spochybňovať svoju vlastnú vážnosť.

Azda okrem Richarda Sulíka, ktorý sa pred svojím voličom úspešne tvári, že na tejto pohrome nemá žiaden podiel zodpovednosti a jeho politická eseročka praská vo švíkoch pod pretlakom odborníkov ódorovského kalibru, všetci stranícki lídri deklarovali, že prezidentskú vládu nechcú. Za to, že ju majú, si síce môžu výhradne sami, ale to skutočne nie je dôvod, aby ju aj podporili. Taký Boris Kollár v prvotnom záchvate zúrivosti alebo paniky (ťažko posúdiť, do hlavy mu nevidíme) dokonca blúznil o odvolávaní jej ministrov v parlamente, ako keby sa bol práve v ten deň vrátil z ročného sabbaticalu.

Iste, aj politici menia názory, tí naši aj niekoľkokrát za volebný cyklus, ale podpora prezidentskej vlády by stále nemala žiadnu logiku. Ktokoľvek by v parlamente hlasoval za dôveru vláde premiéra Ódora, zároveň by prijal spoluzodpovednosť za všetky jej kroky, na ktoré nebude mať vplyv. Ak to dopadne dobre, nič z toho mať nebude, zásluhy beztak pripíšu prezidentke a samotnej vláde, keby však nastali nejaké nové pohromy, súperi ho nimi budú vo volebnej kampani mlátiť po hlave. Politické náklady na dôveru navyše nie je možné vyvážiť ani prípadnými politickými obchodmi s Ľudovítom Ódorom, pretože nemá čo ponúknuť. Je jedno, k čomu by sa zaviazal a čo by z toho dokázal plniť, bude tu iba pár mesiacov. Od októbra sa akákoľvek dohoda stane dočista bezcennou.

Zuzana Čaputová sa bude musieť vyrovnať s tým, že za vládu Ľudovíta Ódora ponesie zodpovednosť celkom sama. Dokonca by preto nemusela byť ani znepokojená, jej premiér zatiaľ plní aj prehnané očakávania, v oblasti domácej politiky bol jedným z mála jej nespochybniteľne dobrých rozhodnutí. Bolo by preto lepšie nahlas nevyslovovať nerealistické očakávania, po ktorých sa bude dať nevyslovenie dôvery parlamentom interpretovať ako neschopnosť vlády získať si ju.