Naďove táraniny sú tristné alebo trestné

Hoci sme v posledných rokoch prijali ako normu, že primárnou úlohou politika je chrliť do verejného priestoru náhodne vygenerované slová a vety, stále nie je úplne jedno, o čom volený zástupca občana tára. Napríklad keď poslanec Jaroslav Naď ako exminister obrany trepne, že politická strana prijala peniaze od nepriateľskej mocnosti, aby ovplyvnila slovenské voľby, existujú len dve možnosti, pričom jedna je len tristná, tá druhá trestná.

Tristná je možnosť, že Jaroslav Naď si svoje tvrdenie celkom vymyslel, prípadne nafúkol neoverenú klebetu, či prifarbil a dotvoril skutočnú informáciu tak, aby lepšie slúžila jeho osobným a politickým záujmom. Po slovensky sa tomu hovorí, že len tak trepal do vetra. Keď to robí štamgast v dedinskej putike, aby ostatní chlapi videli, aký je dôležitý a múdry, je to celkom v poriadku. Ak mu na to prídu, akurát ho vysmejú, prinajhoršom mu aj pridajú zo dve poza uši. Keď tak učiní politik v televíznej diskusii, hrozí výsmech a vyzauškovanie z politického života, a to celej partii, ktorá nám ho sem dotiahla.

Trestná, a rozhodne aj desivá, je možnosť, že Jaroslav Naď, po zrelej úvahe a pri plnom vedomí, hovoril, čo autenticky považuje za pravdu. Teda že v živom televíznom vysielaní vykrámil informácie od spravodajskej služby.

V prvom rade je užitočné pripomenúť si, že spravodajské informácie nemožno automaticky považovať za overené fakty, a to ani keď pochádzajú od renomovanejších organizácií ako tie naše. Stačí si spomenúť na iracké zbrane hromadného ničenia, všakáno. Vzťah spravodajskej informácie k faktom býva podobný, ako vzťah rukou písaného udania k písomne vyhotovenému, právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu. Nech by si bol exminister obrany svojimi informáciami akokoľvek istý, prakticky obvinil svojho politického oponenta z vlastizrady, bez jediného dôkazu. Pri všetkej neúcte k ohovorenej strane, bolo by nesmierne zaujímavé sledovať, ako by Jaroslav Naď uniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia pred súdom.

A teraz, keď sme vybavili formality, poďme k veci. Spravodajské informácie sú zo svojej podstaty tajné, určené len úzkemu kruhu ľudí, ktorí ich potrebujú pri svojom rozhodovaní. Jaroslav Naď je dnes radovým poslancom. To síce neznamená, že má nejakým zázrakom zabudnúť na všetko, čo sa ako minister obrany dozvedel, no stále je povinný o tom mlčať. Nie sú to jeho osobné tajomstvá, patria štátu. V štátoch, ktoré berú svoju bezpečnosť vážne, by sa práve teraz v prísnej izolácii dôverne zoznamoval s tými súčasťami bezpečnostných zložiek, ktorých úlohou je účinne eliminovať vnútorné hrozby.