Keď už má ísť Lucia Nicholsonová do pekla, tak aspoň na krívajúcej mršine

Keď Lucia Nicholsonová vysvetľovala, ako si predstavuje rozvoj svojej ovocnej strany, znelo to v mnohých ohľadoch príčetne. V okamihu, keď sa rozhodla pre seba a svojich ľudí vyhandlovať aspoň posledných päť miest na kandidátke strany, ktorá svojím názvom kompromituje demokraciu, vytvorila zo svojho zažívacieho traktu uzavretý okruh.

Ťažko povedať, či to bola autentická Lucia Nicholsonová, alebo niekto oveľa bystrejší, kto jej dobre poradil, ale zdalo sa, že si trebárs uvedomila skutočné hranice Slovenskej republiky, ktoré nie sú identické s hranicami bratislavského kraja. Naše voľby sa vyhrávajú na vidieku, ktorý u nás pomenovávame eufemizmom „regióny“. Pozbierať zaujímavých ľudí z vidieka, ktorí by mohli priniesť nové impulzy do riešenia starých problémov, mohol byť funkčný nápad. Mohli sa pokúsiť robiť veci inak, ako súčasná politická generácia, ktorá dlhodobým prirodzeným vývojom dospela k svojmu evolučnému vrcholu v podobe vlády Igora Matoviča.

Nebolo veľa takých, ktorí by dôverovali jej dobrým úmyslom, druhú šancu sme však už poskytovali dezertérom z onakvejších spolkov ako je Saska. (Koľkí si trebárs spomenú, že Jaroslav Naď začínal v Smere?) V tomto okamihu sa však potvrdilo, že Lucia Nicholsonová nehľadala nové riešenia, ale odvoz. A iba biely kôň Igora Matoviča, Eduard Heger, je natoľko zúfalý, aby jej ponúkol miesto na rozheganom volebnom vehikli, ktorý za sebou vlečie, ak mu ho teda pomôže zozadu tlačiť. Aj ona je zjavne dosť zúfalá, aby jej bolo jedno, že ide do spolku s ľuďmi, ktorí umožnili trojročný devastačný egotrip Igora Matoviča naprieč inštitúciami štátu. Bez štafáže, ktorá za ním po celý čas pevne postávala, by totiž sám veľa nezmohol.

Korunku na svoju červivú plánku nasadila, keď Lucia Nicholsonová sama pripomenula svoj verejný prísľub, že odstúpi z volieb, ak zistí, že v nich nemá šancu. Aby neprepadli hlasy. Nuž, nech by sme hodnotili jej politický intelekt akokoľvek, sotva ju môže niekto podozrievať, že nezvláda jednoduché sčítanie do piatich. Ak dnes hovorí, že je stále pripravená odstúpiť z volieb, keď nebude mať dostatočnú podporu, je zjavné, že jej už nejde o prepadnuté hlasy, ale o prepadnutý príspevok od štátu. Ona sama je pod percentom, Eduard Heger sa moce pod hranicou troch. Hypoteticky môžu dúfať, že s trochou šťastia vedno dosiahnu na peniaze za voľby, len je otázne, či sa o ne ešte vôbec stihnú medzi sebou požrať. Aj tie tri prepadnuté percentá totiž môžu prispieť k takému výsledku parlamentnej rovnice, ktorý bude znamenať úplný koniec demokratických pomerov na Slovensku.