Peter Pellegrini hovorí hlasom starého Smeru

Peter Pellegrini ani na predvolebnom sneme strany nehovoril odvážnejšie než inokedy, ale obviňovať ho z nečitateľnosti je celkom neprimerané. Rozpráva hlasom starého Smeru, so všetkým dobrým i zlým, čo k nemu patrí. Ak mu niekto nerozumie, chyba je jednoznačne v prijímači.

Okrem fašistov, ktorí sa (v medziach trestného zákona) k svojej ideológii hlásia, Peter Pellegrini zatiaľ nikoho nevylúčil z povolebnej spolupráce. Čiže ani Smer. Zároveň vysiela dosť signálov, úplne zrozumiteľných, že spoločná vláda s pôvodnou stranou je preňho najhoršou zo všetkých možností, pričom sa teda nedá povedať, že z jeho pohľadu by tam bola aj nejaká vyslovene dobrá. Peter Pellegrini sa z prvého radu díval, ako Robert Fico v minulosti spotreboval každého jedného koaličného partnera, bez jedinej výnimky. Normálne ich použil pri vykonaní svojich politických potrieb a spláchol ich do žumpy slovenských politických dejín. Spolčí sa s ním, len ak to bude absolútne nevyhnutné.

Zároveň je Robert Fico jediný, kto teraz na Petra Pellegriniho zvodne žmurká. Nie je to, samozrejme, žiadna osudová láska, iba triezvy postoj človeka, čo zostal na ocot a prieberčivosť si nemôže dovoliť. Všetci ostatní zatiaľ prieberčiví sú. Vnútorne už asi aj akceptovali, že bez „Pelleho“ to nepôjde, no stále majú pred očami, čo by na to povedali susedia, kamaráti, svokra a voliči. Už teraz ich oblieva studený pot pri predstave, že po voľbách sa nevyhnú vysvetľovaniu nevyhnutnosti nevyhnutného. Ľahké to nebude, ale čím neskôr začnú, tým menšiu majú šancu, že im emóciami bičované publikum porozumie, obzvlášť vzhľadom na to, že sami pomáhali bičovať.

Peter Pellegrini, okrem tvárí ako Richard Raši, Peter Žiga či Erik Tomáš, aby sme spomenuli aspoň zopár z tých najvýraznejších a najmenej príťažlivých, si z pôvodného Smeru odnáša aj bezvýhradnú prozápadnú orientáciu a aspoň formálny rešpekt k inštitúciám demokracie. Dokonca neváha vysvetľovať, že aj tieto voľby budú slobodné a férové, ako boli doposiaľ všetky.

Roberta Fica sme často a plným právom mlátili po hlave oligarchickým pozadím strany, na ktorú zohnal peniaze vlastnou hlavou. Oligarchovia však nemali ideologické ambície, iba ekonomické. Vedia, že z Moskvy nevydoja ani kopejku, práve naopak, keby sa dostali do ruskej sféry vplyvu, mnohí z nich by prosto povypadávali z okien a dedil by po nich Kremeľ. Brusel pre nich neznamená iba majetok vydojený z európskeho vemena, ale aj možnosť v bezpečí si ho užiť a postarať sa o svoje potomstvo. Roberta Fica hodili po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej cez palubu, ich koňom je dnes Peter Pellegrini.

Či to robí z Petra Pellegriniho ideálneho koaličného partnera? Isteže nie. Demokrata? Určite nie v tom zmysle, ako to chápu ľudia v Škandinávii. Zaslúži si druhú šancu? Takto otázka nestojí, o tom totiž rozhoduje volič. Keď rozhodne, že bez Hlasu to nepôjde, bolo by neskonale tupé nasilu ho vytlačiť na fašistickú stranu barikády. Pretože volič by už potom vôbec nemusel dostať druhú šancu, aby svoj vzťah k Petrovi Pellegrinimu prehodnotil. Voľby v takej forme, ktorú dnes považujeme za samozrejmú, by sa po štyroch rokoch vlády hnedej koalície vôbec nemuseli uskutočniť.