Na svete je o masového vraha menej, no nemusí to byť dobrá správa

Jevgenij Prigožin, Putinov mäsiar, prekročil svoj Rubikon a vydal sa dobyť tretí Rím. (Taký názov si pre Moskvu vyhalucinovali od reality odtrhnutí ľudia vidiaci spásu civilizácie akurát v Rusku a jeho cároch.) Prigožin sa pustil do hry o trón, buď je to ďalší cár, alebo chodiaca mŕtvola. Samotné slovo cár, ako aj náš cisár či nemecký Keiser, má pôvod práve v latinskom Caesar. Rozdiel je v tom, že keď Gaius Julius Caesar prekračoval rieku Rubikon a pochodoval na Rím, mal už za sebou politickú kariéru i významné vojenské víťazstvá.

Prigožin má oveľa bližšie k nájomnému vrahovi než žoldnierskemu veliteľovi, svoju súkromnú hordu naplnil najhorším odpadom z ruských väzníc. Pre Putinov fašistický režim však bolo jeho použitie neodolateľne lákavé, vyzeralo totiž ako typická win-win situácia: buď ozbrojená ruská svoloč zabíjala Ukrajincov, alebo ju Ukrajinci mleli na fašírku. Pre štát sa zdalo byť oboje výhodné, kým sa neukázalo, že organizovaná banda sprostých vrahov je v boji oveľa efektívnejšia než dezorganizovaná horda ruských vojakov a odvedencov. To mohol byť okamih, keď v seba Prigožin uveril a pochopil, že lepšie, než zostávať dobrým sluhom, by bolo stať sa zlým pánom.

Keď sa Prigožin, prvý medzi krivými, začal obracať na verejnosť so sťažnosťami, že ho nezásobujú adekvátne, už na prvý pohľad to vyzeralo tak, že ho kŕmia len natoľko, aby sám vystačil ako potrava pre ukrajinské delá, no nebudú ho prekrmovať, aby sa nebodaj nevyžral do nezvládnuteľných rozmerov. Obavou to nazvať nemožno, skôr zbožným želaním, no z opatrných komentárov analytikov už dlhšie presakoval predpoklad, že Prigožin by sa mohol obrátiť proti cárovi.

Presný vývoj nedokážeme predvídať ani na najbližšie hodiny, pretože nepoznáme odpovede na niektoré základné otázky. Trebárs na tú, čo si myslí ruská armáda o svojom politickom vedení? Zdá sa, že nič povznášajúce, vzhľadom na rýchlosť postupu Prigožinových jednotiek a nulový odpor pri obsadzovaní strategicky dôležitých miest, ktoré by akákoľvek cudzia mocnosť musela dobýjať mesiace, za cenu enormných strát.  

Inak je však situácia až trápne jasná. Dejiny sú plné identických príbehov. Raz sa skončia odstránením pôvodného vládcu a nástupom nového, ktorého už oficiálne dokumenty jeho ríše neoznačujú ako zradcu, ale ako dobyvateľa, spasiteľa, záchrancu ľudu a zakladateľa novej dynastie. V iných neuspeje, rozštvrtia ho kdesi na námestí a kúsky, ostatným pre výstrahu, priklincujú na rôznych verejne prístupných miestach. Ani v Rusku to už nemôže dopadnúť inak, na svete je o jedného masového vraha menej. Buď je mŕtvy Prigožin, alebo Putin. Ešte nevieme, ktorý z nich, no mohlo by sa to vyjasniť vo veľmi krátkom čase.

Toto síce vyzerá na prvý povrchný pohľad ako win-win pre civilizovaný svet, vtipy o Ukrajine, kde ľudia vykúpili všetky kukuričné pukance, sú vskutku vtipné a celkom namieste. Pokiaľ sa však pochod vrahov na tretí Rím neskončí rozpadom ríše a jej postupným vyhnitím z mapy sveta, môže to dopadnúť aj niečím horším, než je súčasný stav. Stále je veľký rozdiel, či vlastní ruský jadrový arzenál fašistický štát, alebo organizovaný zločin.