Polojasno
19°
Bratislava
Viliam
28.5.2024
Romana Tabák nám ukazuje, že musíme rehabilitovať politiku
Zdielať na

Romana Tabák nám ukazuje, že musíme rehabilitovať politiku

Zdroj: Noviny.sk

Tenisti v parlamente určite nie sú príčinou všetkej našej zákonodarnej mizérie, príbeh Romany Tabák však veľmi dobre ilustruje, čo ňou je. Počnúc tým, ako ju Igor Matovič objavil na schodoch, pokračujúc jej prijatím do politickej rodiny dona Borisa a končiac ambíciou kandidovať do európskeho parlamentu v hnedej armáde kapitána Danka, ukazuje personálnu biedu lokálnej verzie toho, čo u nás drzo nazývame politikou, hoci to k nej má podobný vzťah ako konský povoz k japonskému rýchlovlaku.

Bez politických strán neexistuje zastupiteľská demokracia. Naozajstné politické strany vznikajú na princípe ideí a hodnôt. Vstupujú do nich ľudia, ktorí ich s nimi zdieľajú. Nie všetci sa, samozrejme, vydaria, nie každý straník má rovnaké schopnosti pracovať pre spoločnú vec a napĺňať spoločnú víziu. Tí schopní sa však postupne osvedčia na lokálnej alebo regionálnej úrovni, učia sa remeslo (áno, politika je remeslo, s jeho znalosťou sa nerodíme). Najtalentovanejší a najpracovitejší z nich stúpajú v straníckej hierarchii na vrchol. Nimi potom strany obsadzujú kandidátky do rôznych volieb. Všetci, voliča vrátane, vedia, čo môžu od konkrétneho kandidáta čakať a jemu je zároveň jasné, čo bude spolu s ostatnými presadzovať.

Na Slovensku je situácia zásadne odlišná. To, čo u nás funguje pod názvom strany, sú politické eseročky, ktorých účelom je generovať zisk, alebo združenia rôznych nátlakových skupín, ktorým ide o presadzovanie veľmi úzkych skupinových záujmov. Nemajú nijak zvlášť široké členské základne, ich agenda je fluidná, politickú prácu v tradičnom zmysle slova prakticky nevykonávajú. Sú to volebné vehikle pre tri základné typy ľudí: hyperambicióznych truľov, oportunistických kšeftárov a bláznivých fanatikov, nie nutne náboženských. Tí prví sú potrební ako užitoční idioti, druhá skupina zabezpečuje zdroje na volebné investície, kým blázni bývajú dobre viditeľní, čiže sú kľúčovou súčasťou volebného marketingu bez hodnotového a ideového obsahu. Ak nie je ani týchto kádrov dostatok, zvyšné miesta obsadí strana náhodne, kamarátmi kamarátov a známymi známych.

Romana Tabák je bezpochyby zábavnou figúrkou, používateľom sociálnych sietí nezištne rozdala enormné množstvo smiechu a zábavy. A nie je jediná. Naša politická scéna je nevyčerpateľným zdrojom veselia, bolo by vlastne oveľa jednoduchšie spísať zoznam poslancov, ktorí nie sú na smiech. Náš zákonodarný zbor je však ten najnákladnejší kabaret, aký tu kedy prevádzkovali. Všetky tie tabáky, matoviče, kolláre, sulíky, pčoly, krajniaky, vetráky a iné postavičky parlamentného sitcomu totiž spoločne tvoria zákony, podľa ktorých musíme všetci žiť.

Táto neradostná situácia má aj riešenie. Je síce kontraintuitívne, pomalé a neisté, ale jediné funkčné. Slovenská verejnosť musí konečne vziať politiku na milosť. Rehabilitovať ju. Uznať ju ako remeslo slušných ľudí, ktorí majú záujem o veci verejné a chcú zlepšovať svet, v ktorom žijeme. Slušní ľudia so záujmom o veci verejné a úprimnou snahou o zlepšovanie sveta, pričom je celkom jedno, či sú liberálni, konzervatívni, pravicoví alebo ľavicoví, sa musia začať združovať do naozajstných politických strán a v normálnom demokratickom procese vytlačiť z politiky mentálnu spodinu, ktorá ju dlhodobo okupuje.