Boris Kollár zostáva prvým medzi krivými

Keby sa Boris Kollár ohliadal na zákonné či akékoľvek iné pravidlá, žil by dnes smutný život neznámeho človeka na okraji spoločnosti. Novú česť, ak ju raz prehajdáka, si človek v obchode nekúpi, no nik mu za ňu v obchode chlieb nepredá. Boss národnej rady sa už zamlada rozhodol pre chlieb, keď vstupoval do politiky, na poli cti dávno nemal čo stratiť. Vypovedá viac o zákonodarnom zbore než o ňom samom, že si ho zvolil za prvého medzi rovnými.

Borisa Kollára nemožno vo verejnom priestore legálne nazvať mnohým z toho, čím v skutočnosti je, pretože rešpektujeme prezumpciu neviny a jeho zákonný status bezúhonného občana, no pokrytcom ho nenazývame preto, lebo ním skutočne nie je. Slušnú porciu pokrytectva prejavili poslanci, ktorí navrhli jeho odvolanie. Už v čase, keď si ho vybrali za svojho predsedu, všetci do jedného presne vedeli, čo je zač.

Nahnedlé hnutie Sme rodina, ktorého majiteľ sa v čase ostatných volieb kamarátil hlavne s európskou krajnou pravicou Marine Le Penovej a Mattea Salviniho, do vládnej koalície nutne nepotrebovali. Boris Kollár bol niečo ako Kotleba pre zlatokopky, Igorovi Matovičovi však vyhovoval práve preto, lebo poznal jeho povesť. Vedel, že ľudsky i hodnotovo si budú rozumieť a mal istotu, že keď drahej neveste zaplatí, čo si jej rodina vypýta, bude mu verná až do trpkého konca. Na ich manželstve z rozumu nebolo nič prekvapujúce ani abnormálne, a hoci v ňom niet žiadnej lásky, sú si v ňom dodnes lojálni.

Tristné bolo, keď aj Richard Sulík a Andrej Kiska boli ochotní tváriť sa, že idú bojovať proti mafii a korupcii s Borisom Kollárom po boku. Keby boli obaja povedali jednoznačné nie, Igor Matovič by nemal na výber, musel by ho z koalície vynechať. Mnohé udalosti by sa boli odohrali inak. Nemá zmysel špekulovať ako, no zostáva faktom, že Boris Kollár lídra koalície nikdy nepodrazil. Boss národnej rady Igora Matoviča vždy podržal, nech už páchal akékoľvek politické, spoločenské či ekonomické škody. Keby sme sa na to dívali optikou zromantizovaných gangsterských príbehov, tí dvaja si uchovali beťársku česť. Ľudová múdrosť to vidí v trochu inom svetle, hovorí, že vrane k vrane sadá. Otázka znie, prečo si k nim prisadli aj holuby, straky a supy?

Fackanie ženy, hoci by nastalo po hode dieťaťom, je obzvlášť opovrhnutiahodný čin, no vyžadovalo by poctivú a širokú spoločenskú diskusiu, aby sme sa zhodli, ktorý z verejne známych činov Borisa Kollára bol najopovrhnutiahodnejší. Navrhnúť jeho odvolanie práve pre tento dôvod, keď parlament už de facto ukončil svoju činnosť, by bolo lacným gestom, no stále by bolo aspoň signálom pre spoločnosť, že monopol na násilie má štát a dokonca ani Boris Kollár nemôže fackať ženy, dokonca ani keď to nerobí z plezíru, ale preto, lebo to považuje za potrebné.

Slovutný zákonodarný zbor sa nezmohol ani na to, aby otvoril schôdzu a aspoň priestor na verejné grilovanie svojho predsedu. Ťažko uveriť, že výhradne pre dovolenkovú zaneprázdnenosť poslancov. Omnoho väčšou prekážkou bude, že každý z nich môže kollárovskú politickú famíliu po voľbách potrebovať a keď bude mať čím zaplatiť, bude ju mať k dispozícii. Existuje však jedno pravidlo, ktoré môže pôsobiť kontraintuitívne – ľudia, ktorí nemajú žiadnu česť, si obzvlášť potrpia na formálny rešpekt svojho okolia. Za primeranú kompenzáciu dokážu odpustiť takmer čokoľvek, okrem urážky a verejného poníženia. A to je zhodou okolností niečo, čomu v národnej rade dobre rozumie väčšina. Boris Kollár teda zostáva prvým medzi krivými.