Štátom posvätený tunel prerástol systémom ako rakovina v terminálnom štádiu

Krach Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ak na ňu chceme nazerať ako na poisťovňu, je stav trvajúci už celé dekády. Keby fungovala v trhovom prostredí, dávno by neexistovala. Jej rôzne manažmenty prejavovali rôznorodú mieru všakovakých neschopností, ten posledný azda aj pozoruhodnú, lenže prečo by sa niekto vôbec pokúšal pilotovať lietadlo, keď ho posadili na chromého koňa? A ktorý naozajstný pilot by sa na takého koňa štveral?

Slová sú dôležité. Nazývať naše zdravotné poisťovne poisťovňami je perfídnou manipuláciou. Neplatíme si povinné zdravotné poistenie, ale fixných pár centov z každého zarobeného eura, čiže zdravotnú daň. Takzvaná zdravotná poisťovňa iba vymáha a prerozdeľuje tieto verejné zdroje, čiže je správcom zdravotnej dane.

Prvou otázkou je, kde v tomto systéme môžu mať miesto súkromné zdravotné poisťovne, ktorých primárnou úlohou je tvoriť zisk pre akcionárov? Je to totiž presne to isté, ako keby sme mali na Slovensku súkromné daňové úrady, ktoré by z peňazí neminutých na služby štátu tvorili zisk. Ich prvotným cieľom by nebola kvalita života občana, ale ako na nej ušetriť, iný priestor na vytvorenie zisku by v nich totiž neexistoval. To isté platí pre dostupnosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti v systéme súkromných správcov zdravotnej dane.

Ako vôbec mohli súkromné zdravotné poisťovne vzniknúť? Rovnako, ako všetky ostatné štátom požehnané privatizačné tunely deväťdesiatych rokov, len v tomto prípade nesprivatizovali štátnu firmu, ale priamo peniaze platcov dane. Noví súkromní majitelia priemyselných podnikov, ktorí zamestnávali veľké množstvo zdravých ľudí v produktívnom veku, si jedného dňa uvedomili, že ich zamestnanci oveľa viac peňazí odvedú, než koľko na zdravotnú starostlivosť spotrebujú. Nie je náhoda, že medzi prvými súkromnými zdravotnými poisťovňami bola hutnícka poisťovňa Sideria (VSŽ) a chemická Apollo (Slovnaft). Zlí poistenci, trebárs dôchodcovia, zostali štátu. Keď sa už raz kšeft rozbehol, nebolo politickej sily, ktorá by mala skutočný záujem zaraziť ho. Nakoniec sa utešene rozvinul a prerástol celým systémom ako zmetastázovaný karcinóm v terminálnom štádiu.

Keby sme akceptovali, že zdravotná poisťovňa je poisťovňou, hoci sa poistné nevypočítava použitím poistnej matematiky, a tým pádom nikdy nemôže pokryť všetky poistné udalosti, nieto ešte generovať zisk, je systém nastavený tak, aby znevýhodňoval všetkých ostatných účastníkov. Neexistuje totiž dôvod, pre ktorý by mal mať poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zmluvu s poisťovňou. Tú má poistenec. Poisťovňa, samozrejme, má právo skontrolovať, či bol naozaj chorý, či ho liečili správne a efektívne. Rovnako, ako si vaša poisťovňa skontroluje, či ste naozaj havarovali, aké škody pri tom na vašom aute vznikli a či ho servis skutočne opravil. Pacient má však zo zákona právo vybrať si lekára a lekár má licenciu na jeho liečbu od štátu. Neexistuje dôvod, pre ktorý by mala do ich vzťahu vstupovať poisťovňa, okrem toho nahlas nevysloveného, že jej to otvára legálny priestor, aby nekryla všetky poistné udalosti, ktoré vznikajú. Zjednodušene povedané, aby za vašu liečbu nemusela zaplatiť.

Diskusia o výhodách a nevýhodách štátom centrálne plánovaného a riadeného systému v porovnaní s trhovým je úplne legitímna. Lenže my tu máme hybridný systém. Súkromná poisťovňa, ktorá sa tvári ako etalón kapitalizmu, má jediný príjem z verejných zdrojov a zároveň centrálne plánuje, koľko a akých zdravotníckych zariadení budeme potrebovať, či koľko výkonov budú môcť vykonať. Opäť zjednodušene - poisťovňa určuje, koľko ľudí smie ochorieť a ako ich budú liečiť. Keby totiž vychádzala z reálnych dát, koľko ľudí ročne ochorie a koľko bude stáť ich liečba, stal by sa jej obchodný model legitímnym, lenže jej služby by si mohol dovoliť málokto.

Na Slovensku máme solidárny systém zdravotného zabezpečenia. Štát nakoniec vždy doplatí straty na úkor niečoho iného, nič iné mu nezostáva. Mŕtvemu je vzdelanie, kultúra alebo diaľnica do Košíc celkom nanič. Buď teda začne štát nalievať do systému oveľa viac peňazí, alebo začne tlačiť na efektivitu pri ich míňaní. A to je teda práca ministerstva zdravotníctva, nie zdravotných poisťovní. Nekritizujeme predsa daňové úrady za úroveň školstva alebo súdnictva, ani by sme im nedovolili, aby určovali limity na súdne rozhodnutia, či odmietali „zazmluvniť“ vybrané školy.