Aj Ivan Šimko je veteránom politiky, len menej výkonným a horšie udržiavaným

Mikuláš Dzurinda bol na slovenské pomery politik mimoriadneho formátu, no už jeho prvé tohtoročné vystúpenie ukázalo, ako veľmi zostarol. Z pohľadu praktickej politiky je po exspirácii. Ivan Šimko je politik rovnakej generácie, akurát bez formátu svojho bývalého lídra. Keď sa jeho meno objavilo na zozname členov prezidentskej vlády, pôsobilo ako kukučkino vajce. Už veľmi krátky čas ukázal, že obavy boli namieste.

Pripomeňme si, že celú pravicovú generáciu politikov, ku ktorej patril Ivan Šimko, spláchla z politickej scény kauza Gorila. Roberta Fica síce roky tĺkli po hlave pitím koly na Vazovovej, no ak sú on a jeho verchuška politicky zodpovední za vraždu Jána a Martiny, Mikuláš Dzurinda a jeho ľudia bezpochyby nesú plnú politickú zodpovednosť za akciový výpredaj štátu oligarchom. Kohokoľvek z nich vymenovať do jednej z najchúlostivejších pozícií úradníckej vlády je ďalším zakopnutím o vlastné nohy, z akých sa (po dvoch menovaniach dvoch vlád Eduarda Hegera) vyvinul už štandardný modus operandi Grasalkovičovho paláca.

Ivan Šimko ľudsky azda ani nemôže byť schopný pochopiť podstatu pozície ministra vnútra, obzvlášť toho úradníckeho, ktorý nie je ministrom polície, ale ministrom štátnej a verejnej správy. Políciu riadi policajný prezident. Ak je minister s prácou zboru nespokojný, môže ho vymeniť, to je však jediná kontrola, ktorú demokratická politika smie mať nad políciou. K jednotlivým kauzám sa minister nemá vyjadrovať vôbec, obzvlášť, kým o nich nevie viac než bežný čitateľ bulvárnej tlače. Útok Ivana Šimka na prácu policajtov je však integrálnou súčasťou politickej kultúry jeho generácie, preto jeho menovanie nemalo šancu priniesť aékoľvek zlepšenie.

Ak si Ivan Šimko myslí, že jeho vyjadrenia na sociálnych sieťach sú súkromné, môžeme nad tým veľkoryso mávnuť rukou. Tým, že si na jednej z nich založil účet, pustil sa na neznáme územie, na ktorom je úplne stratený a zmätený. Tu by azda stačilo, keby mu Ľudovít Ódor láskavo a trpezlivo vysvetlil, že status na Facebooku je menej privátny než vykrikovanie z debničky postavenej na námestí, pretože má omnoho širšie publikum a zostane vo verejnom priestore už navždy. Súkromie verejných prejavov na internete je diskusia, ktorá prebehla zhruba pred dekádou a globálny spoločenský konsenzus je presne opačný ako hmlistá predstava Ivana Šimka.

Policajný prezident Štefan Hamran sa ohradil plným právom, aj keby sa jeho podriadení dopustili chyby, čomu však fakty nenasvedčujú, aspoň pokiaľ nechceme, aby polícia perzekvovala ľudí za ich choroby. Zlyháva systém, v ktorom pracujú, čo však nie je zodpovednosť policajtov, ale politikov, ktorí systém nastavujú. Keby Ivan Šimko nebol iba prezidentským úradníkom, ktorého prvoradou úlohou je zorganizovať voľby v takej kvalite, aby nikto nemohol spochybniť ich priebeh a výsledok, dôvod na odstúpenie by mal práve on. Že tomu bude schopný porozumieť, je však neprimerané očakávanie a Štefan Hamran urobí lepšie, ak ho bude ignorovať a nebude tento politicky infantilný exces starého pána zbytočne ďalej hrotiť.

S veteránmi politiky je to trochu také, ako s automobilovými. Môžete sa na nich dívať s nostalgiou, obdivovať ich starosvetskú estetiku a oceniť ich historickú hodnotu, každodenne s nimi jazdiť dlhé trasy vo veľkých rýchlostiach je však úplne mimo reality. Navyše je obrovský rozdiel, či je tým veteránom s láskou piplané BMW 3 E21, ktorému by zodpovedal Mikuláš Dzurinda, alebo pomenej udržiavaná Škoda 110, ktorú Zuzana Čaputová zaparkovala na ministerstve vnútra. Hádam sa s ňou do predčasných volieb voľajako doredikáme.