Ivan Šimko bol ako kladivo, ktorým chcela Zuzana Čaputová uťahovať skrutky

Ivan Šimko na poste ministra vnútra končí, Zuzana Čaputová zasa raz vyberala nešťastnou rukou. Možno keby skúsila vyberať ľudí hlavou, ušetrila by si trochu tlaku, ktorého na ňu začína byť beztak priveľa. Že Ivan Šimko by mohol byť na poste ministra vnútra problematický, artikulovali viacerí komentátori už vopred. V časoch vlád Mikuláša Dzurindu, ktoré sú opradené legendami spomienkového optimizmu, bolo úplne normálne, že minister dostával informácie o živých kauzách a na spôsob ich riešenia mal názor, nezriedka aj verejne komunikovaný a políciu záväzný. Predchodcom Ivana Šimka na tom poste bol Ladislav Pittner. Pamätníci vedia, neskôr narodení by potrebovali pomerne dlhý text aspoň na rámcové pochopenie dobovej atmosféry a zvyklostí.

Pre kontext si pripomeňme, že od čias Mikuláša Dzurindu sa menili veci skôr k horšiemu, políciu spoluriadil aj dezorganizovaný zločin. Zmenu ale priniesla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, nie politici. Ani Peter Pellegrini, ani Igor Matovič, ani nijaký iný politik na tom zásluhu nemá. Prosto nastalo obdobie, keď si žiaden z nich nedovolil zaujímať sa o vyšetrovanie živých prípadov a vysloviť záväzný názor na ďalší postup. Policajtom rozviazal ruky tlak verejnosti protestujúcej na plných námestiach po celom Slovensku. Začali si bez zábran a obmedzení robiť svoju prácu a veľmi rýchle sa dostavili výsledky.

Zároveň má Ivan Šimko pravdu v tom, že v demokracii musí mať inštitúciu vykonávajúcu monopol štátu na násilie pod kontrolou politika. Politika však kontroluje políciu nastavovaním legislatívy, nie priamymi zásahmi do vyšetrovania. Policajt sa smie riadiť výhradne zákonom o policajnom zbore, trestným zákonom a trestným poriadkom, nie záujmami politického vedenia rezortu. Všetko, čo mu zákony ukladajú, urobiť musí, nesmie urobiť nič, čo mu priamo nekážu. Ak chcel Ivan Šimko povedať toto, formuloval veľmi neohrabane a zbytočne agresívne. Navyše by to bolo v rozpore s jeho vlastnými zvyklosťami, ak teda hovorí Ľudovít Ódor pravdu a minister sa aktívne zaujímal o jednotlivé kauzy. V tomto okamihu o tom niet dôvodu pochybovať. Obzvlášť, ak policajní funkcionári vnímali jeho pôsobenie podobne ako premiér, a to masovo.

Ľudia v polícii mohli na neprimeraný záujem ministra reagovať prepäto, ale je to stále lepšia reakcia, ako bývala tradičná apatia, trebárs pri únose vietnamského občana totalitnou tajnou políciu, aby sme spomenuli aspoň prípad, za ktorý sa môžeme smelo hanbiť aj medzinárodne. Je síce nepravdepodobné, že Ivan Šimko mal skutočnú ambíciu zmariť nejaké vyšetrovanie, no demokracia je proces a my v ňom konečne, so štvrťstoročným meškaním, dospievame k pochopeniu jedného z jej triviálnych základov – minister vnútra nie je ministrom polície, tú riadi policajný prezident. Je milou iróniou slovenskej verzie nedospelých demokracií, že jeho nezávislosť posilnila garnitúra Petra Pellegriniho a opäť oslabila mocenská zlezba Igora Matoviča. Ak sa konečne všetci naučíme, že minister vnútra je predovšetkým šéfom štátnej a verejnej správy, nebolo vymenovanie Ivana Šimka úplne zbytočné.

Z akéhokoľvek iného pohľadu je Ivan Šimko ďalšou politickou chybou Zuzany Čaputovej, ktorá zjavne hľadala človeka, ktorý by sa nezľakol policajných vojen a exponovaných policajných káuz. Zrejme aj ona podľahla pocitu, že práve to by mala byť jeho agenda. V skutočnosti má minister vnútra jej dočasnej vlády jedinú dôležitú úlohu, ktorá sama osebe nie je triviálna – zorganizovať voľby tak, aby ich výsledok nik nemohol spochybniť. Stačilo vybrať úradníka, ktorý by hneď na začiatku deklaroval, že dôveruje prezidentovi policajného zboru a pokiaľ ho sám nevyhľadá s problémom technického charakteru, nebude mať naňho čas. Trebárs niekoho zo štatistického úradu, keďže jeho zamestnanci majú o technikáliách volieb viac ako solídnu predstavu.

Odoberať poverenie Ivana Šimka už po dvoch mesiacoch nie je iba ústavne tenučký ľad, je to aj tristné, profesionálneho pozorovateľa politiky pri tom skrúca od preneseného pocitu trápnosti. Ivan Šimko je ako kladivo, ktorým chcela Zuzana Čaputová uťahovať skrutky. Kladivo je nevinné, závity si domáci majster postrhával sám.