Traja jazdci politickej apokalypsy a ich biely kôň

Zásadné vyhlásenie Demokratov síce neobsahovalo žiadnu informáciu, no zároveň sa nedá povedať, že bolo dočista bezobsažné. Väčšina obsahu bola síce nezamýšľaným vedľajším produktom komunikačného debaklu a má skôr zábavnú než informačnú hodnotu, ale aj pri obzvlášť širokej a kvalitnej ponuke slovenských politických bizarností sa bezpochyby dokáže pretlačiť na vyššie priečky kampaňovej hitparády.

Komentovať, v tradičnom zmysle slove, naozaj niet čo. Demokrati majú vo všetkých prieskumoch preferencie, ktoré jasne hovoria, že v parlamentnej politike končia, ale aj tak zabojujú, lebo keby si to volič predsa len rozmyslel, tak oni by mali pár receptov na zázraky aj spásu. A hlavne teda majú ľudí. Skvelých ľudí.

Vlastne si demokrati rovno aj vypýtali minimálne päť rezortov, v ktorých nemajú konkurenciu: zdravotníctvo (Andrea Letanovská), obranu (Jaroslav Naď), spravodlivosť (Juraj Šeliga), sociálne veci (Jozef Mihál) a hospodárstvo (Karel Hirman). Premiéra nespomínali, no Eduard Heger stál hneď vedľa volebnej líderky, tak to azda nie je nutné vyslovovať nahlas, ponuka je vo výklade.

Andrea Letanovská by, bez irónie a akýchkoľvek pochybností, skutočne dokázala pomôcť slovenskému zdravotníctvu. Spasiť ho so zárukou nedokáže, ale bez anestéziológov niet nemocnice, je ich katastrofálny nedostatok a ona je jednou zo špičiek v odbore. Keby ukončila svoje politické trápenie a vrátila sa naplno do práce, okrem množstva ľudských životov by ešte dokázala zachrániť aj vlastnú dôstojnosť, ktorá je už v kóme. Lebo keď napríklad akurát ona vyčíta podpredsedovi Európskeho parlamentu politickú neskúsenosť, nevyhnutne tým vyvoláva dojem, že najzanedbanejšou oblasťou slovenskej medicíny je duševné zdravie.

Zručne zostrihané video ukazujúce osobnostné kvality Igora Matoviča, Richarda Sulíka a Borisa Kollára, ktoré Andrea Letanovská uviedla, bolo rovnako pôsobivé ako urputný výraz v tvári Eduarda Hegera stojaceho hneď vedľa nej. Vyzeral ako odhodlaný silný muž, ktorý práve prehráva zápas s akútnou hnačkou, vie, že nemá šancu, no nehne sa z miesta a dobojuje ho až do trpkého, ponižujúceho konca. Dalo by sa povedať, že forma tohto mravoučného obrazu bola v dokonalom súlade s obsahom. Pracovne by sa mohol volať „Traja jazdci politickej apokalypsy a ich biely kôň“.

Ľudsky sa dá rozumieť aspoň Jurajovi Šeligovi, ktorý môže mať značné, hoci celkom nedôvodné obavy, že mimo parlamentnej politiky sa nebude mať čím uživiť. V skutočnosti sa ľudia ako on vždy dokážu uplatniť v nejakej atraktívnej oblasti, kde ich vôbec netreba a šlo by to tam bez nich významne lepšie. Stačí si spomenúť trebárs na jeho účinkovanie v hnutí Za slušné Slovensko. Jeho ambície boli vždy silnejšie než pud spoločenskej sebazáchovy, už do nich investoval toľko, že mu neostáva iné než získať moc alebo definitívne skrachovať. Očakávať od neho akúkoľvek sebareflexiu by preto bolo nemiestne kruté.

Demokrati pri tom majú naozaj aj pár schopných ľudí, s vlastnou kariérou a nespochybniteľnými odbornými kvalitami, nielen Andreu Letanovskú, ale trebárs aj Karela Hirmana či Pavla Nechalu. Lenže je jedno, koľko kúskov čokolády so šľahačkou nahádžete do žumpy. Ba čo horšie, aj keby ste mali bazén čokolády, stačí doň hodiť jediný tučný kúsok zo žumpy a nikto vám to už žrať nebude. Stranu s hegermi a šeligami volič nezožerie, lebo keď už chce konzumovať tento typ obsahov, má k dispozícii bohatý výber autentických matovičov, sulíkov a kollárov.