Peter Pellegrini to dáva na Dzurindu

Peter Pellegrini a jeho Hlas po dosiahnutí terminálnej rýchlosti napokon podľa merania Vox Politico dopadli na povrch kdesi tesne nad úrovňou 7 percent. Ak je terén močaristý, zaboria sa aj pod 5, ale to je už vývoj, ktorý okrem členov strany nemusí zaujímať nikoho. Politicky sa tým stali bezcennými.

Voľný pád Hlasu zásadne mení očakávania povolebného vývoja, v tomto okamihu sa realisticky nedá narátať taká koalícia, ktorá by bola aspoň podmienečne prodemokratická a prozápadná. Zároveň je nepochopiteľné, prečo prozápadne orientovaní odporcovia autoritárskych vlád stále neveria Robertovi Ficovi, že bude dobrým spojencom Putinovho Ruska a v rámci svojich možností bude podporovať jeho záujmy. Táto volebná kampaň je prvá, v ktorej je predseda Smeru úplne autentický a vierohodný.

Ťažko povedať, prečo sa Hlas zrazu začal jasne a ostro vymedzovať práve voči Progresívnemu Slovensku, čo bola jediná hypotetická alternatíva takej vlády, ktorá by nebola vládou Smeru. Ideologicky by to, samozrejme, dávalo dokonalý zmysel, Hlas nemá k sociálnej demokracii o nič bližšie než Smer, s progresívcami nemá azda jediný styčný bod. V rovine záujmov je to ešte horšie, ťažko si predstaviť, že trebárs taký Peter Žiga je autentickým fanúšikom právneho štátu.

Úvaha, že keď už nádej na volebné víťazstvo a premiérsku stranu definitívne zomrela, budú členovia Hlasu potrebovať ochranu budúcej moci, by bola celkom triezva a namieste. Progresívci majú svoje vlastné radikálne krídlo, s ktorým by sa nijaký príčetný pragmatik dohadovať nechcel, neistota členov Hlasu má vcelku racionálny základ. Ak sa ponížia, pokorne poprosia o prepáčenie, prejavia účinnú ľútosť a budú schopní byť mu niečím užitoční, Robert Fico by im azda mohol odpustiť a keby aj nie priam pomáhať, tak aspoň neškodiť.

Čo v Hlase absolútne neodhadli, je záujem voliča. Taký, ktorému PS z najrôznejších dôvodov nevyhovuje, ale stále by rád žil aspoň na východnej periférii západnej civilizácie, v tomto okamihu nemá prečo voliť stranu, ktorá páli mosty k jedinej takejto alternatíve. Volič, ktorý by chcel radšej žiť na západnej periférii východných autokracií, má zasa k dispozícii Smer. Stále platí, že nikto nie je lepší Fico ako Robert Fico. Hlasu už teda naozaj nezostal nikto, kto nechce špecificky voliť jamky na líčkach Petra Pellegriniho. V jeho strane nezostalo nič iné, čo by niekto iný nenúkal vo vyššej kvalite a dôveryhodnejším spôsobom.

Mikuláš Dzurinda s trpkosťou v hlase vyčítal progresívcom, že sa k svojim vysokým volebným preferenciám doslova premlčali, no nedá sa prehliadnuť, že on sám sa do zahanbujúcej bezvýznamnosti doslova pretáral už na svojej prvej tlačovke. S trochou zlomyseľnosti by sa dalo skonštatovať, že Peter Pellegrini to práve „dáva na Dzurindu“. Keď sa trochu viac posnaží, môže sa mu podariť prepadnúť až k nemu.