Peter Pellegrini to dáva na Dzurindu

Voľný pád Hlasu zásadne mení očakávania povolebného vývoja, v tomto okamihu sa realisticky nedá narátať taká koalícia, ktorá by bola aspoň podmienečne prodemokratická a prozápadná. Zároveň je nepochopiteľné, prečo prozápadne orientovaní odporcovia autoritárskych vlád stále neveria Robertovi Ficovi, že bude dobrým spojencom Putinovho Ruska a v rámci svojich možností bude podporovať jeho záujmy. Táto volebná kampaň je prvá, v ktorej je predseda Smeru úplne autentický a vierohodný.

Ťažko povedať, prečo sa Hlas zrazu začal jasne a ostro vymedzovať práve voči Progresívnemu Slovensku, čo bola jediná hypotetická alternatíva takej vlády, ktorá by nebola vládou Smeru. Ideologicky by to, samozrejme, dávalo dokonalý zmysel, Hlas nemá k sociálnej demokracii o nič bližšie než Smer, s progresívcami nemá azda jediný styčný bod. V rovine záujmov je to ešte horšie, ťažko si predstaviť, že trebárs taký Peter Žiga je autentickým fanúšikom právneho štátu.

Úvaha, že keď už nádej na volebné víťazstvo a premiérsku stranu definitívne zomrela, budú členovia Hlasu potrebovať ochranu budúcej moci, by bola celkom triezva a namieste. Progresívci majú svoje vlastné radikálne krídlo, s ktorým by sa nijaký príčetný pragmatik dohadovať nechcel, neistota členov Hlasu má vcelku racionálny základ. Ak sa ponížia, pokorne poprosia o prepáčenie, prejavia účinnú ľútosť a budú schopní byť mu niečím užitoční, Robert Fico by im azda mohol odpustiť a keby aj nie priam pomáhať, tak aspoň neškodiť.

Čo v Hlase absolútne neodhadli, je záujem voliča. Taký, ktorému PS z najrôznejších dôvodov nevyhovuje, ale stále by rád žil aspoň na východnej periférii západnej civilizácie, v tomto okamihu nemá prečo voliť stranu, ktorá páli mosty k jedinej takejto alternatíve. Volič, ktorý by chcel radšej žiť na západnej periférii východných autokracií, má zasa k dispozícii Smer. Stále platí, že nikto nie je lepší Fico ako Robert Fico. Hlasu už teda naozaj nezostal nikto, kto nechce špecificky voliť jamky na líčkach Petra Pellegriniho. V jeho strane nezostalo nič iné, čo by niekto iný nenúkal vo vyššej kvalite a dôveryhodnejším spôsobom.

Mikuláš Dzurinda s trpkosťou v hlase vyčítal progresívcom, že sa k svojim vysokým volebným preferenciám doslova premlčali, no nedá sa prehliadnuť, že on sám sa do zahanbujúcej bezvýznamnosti doslova pretáral už na svojej prvej tlačovke. S trochou zlomyseľnosti by sa dalo skonštatovať, že Peter Pellegrini to práve „dáva na Dzurindu“. Keď sa trochu viac posnaží, môže sa mu podariť prepadnúť až k nemu.