Zbraň, ktorou Robert Fico dorazí demokraciu, mu podal Igor Matovič

Vo veci zásahu u šéfa SIS a na policajnej inšpekcii v tomto okamihu ešte len čakáme na prvé fakty, no relevantný by bol až právoplatný rozsudok. Na ten budeme čakať roky, ak vôbec bude nejaký proces.

Nebola by to téma na politický komentár, keby Igor Matovič z trestného stíhania prominentov bývalej mocenskej garnitúry neurobil ústrednú agendu svojho vládnutia. Z vojny v polícii, ktorá tu kontinuálne zúri od deväťdesiatych rokov, sa stala aktuálna politika. Je z nej volebná téma, ktorá Robertovi Ficovi spoľahlivo vyhrá voľby.

Načasovanie je obzvlášť nešťastné, to však nie je chyba polície. Stále platí, že ak má dôvody stíhať bárs aj šéfa spravodajskej služby, nemôže si vyberať, jej povinnosťou je stíhať ho. Bez ohľadu na to, že v tomto okamihu už veľa neriskujeme, ak Robertovi Ficovi zablahoželáme k volebnému víťazstvu.

Robert Fico už hovorí o štátnom prevrate, ktorý vykonáva štátna moc, čo je síce bizarná hlúposť, ale bude to fungovať. Musel by byť úplný blázon, keby nevyužil všetky zbrane, ktoré mu jeho nepriatelia sami vložili do rúk. Igor Matovič je politicky mŕtvy, šéf Smeru potrebuje niekoho, kto má v rukách aspoň ilúziu moci, preto nezabudol Zuzane Čaputovej pripomenúť jej prvú hrubú politickú chybu, keď prišla na tajné rokovanie v pivnici SIS o živých kauzách, o ktorom potom flagrantne klamala. Tým mu sama vytvorila priestor, aby teraz mohol spriadať svoje konšpiračné teórie a nevyzeral pri tom ako polodementný sociopat z alternatívneho webu.

Tristné je, že Robert Fico môže tomu, čo hovorí, do nejakej miery aj veriť. Preňho je politika bojom o osobnú moc, služba občanom je len obsahovo vyprázdnené klišé, ktoré použije, keď sa to od neho žiada, ale možno sa aj cíti trápne, keď musí vypúšťať z úst tie naivné táraniny o demokracii. Z jeho hlavy môže vyzerať situácia presne tak, ako ju popisuje, teda že sa ho súčasná mocenská garnitúra zúfalo pokúša predbehnúť v tom, čo sám chystá pre ňu.

Robert Fico je konečne sám sebou, bez zábran a obmedzení. Burcuje vášne, vytvára pocit ohrozenia a robí to šikovne. Cez víkend horeli pred policajným prezídiom sviečky, zajtra by to mohli byť aj fakle.

Policajná vojna neprebieha na nejakej jasne definovanej barikáde, inštitúcia nie je polarizovaná, ale, podobne ako zvyšok spoločnosti, dôkladne fragmentovaná. Skupinové a osobné záujmy sú v nej už tri dekády nadradené zákonu. Aj mnohí policajti by sa pokojne postavili do čela davu s fakľami, keby sa im zdalo, že sa tak prederú na víťaznú stranu. Je však zodpovednosťou niekoľkých po sebe idúcich politických garnitúr, že inštitúciu nikdy nereformovali, iba vždy presunuli na jej vrchol ľudí, ktorí ochraňovali ich skupinové záujmy.

Demokratický štát dnes nie je v ohrození, ale v smrteľnej agónii. Jeho utrpenie pravdepodobne skráti Robert Fico, až mu dá ranu z milosti, ale pre spravodlivosť treba zdôrazniť, že zbraň, ktorou ho dorazí, mu podal Igor Matovič a všetci, ktorí ho tri roky nechali rozkladať demokratické inštitúcie.