Vojna policajtov je príbeh bez kladných hrdinov

V deväťdesiatych rokoch samotní policajti položartom hovorievali, že dve najmocnejšie organizované zločinecké skupiny na Slovensku sú SIS a PZ SR. Kľúčová otázka znie, čo sa odvtedy zmenilo? Bezpečnostné štruktúry štátu dizajnoval Vladimír Mečiar, v súlade so svojimi potrebami. Odvtedy nijakým významnejším redizajnom neprešli, plne totiž uspokojovali aj potreby jeho nástupcov. Po voľbách 2020 síce občas zaznela otázka, či sa skutočne dívame na očistu spravodlivosti alebo na vojnu gangov, nikto však nemal chuť ani odvahu poctivo hľadať odpoveď.

Dospelí ľudia obvykle vedia, že život nie je rozprávka, skutočné príbehy nie vždy majú šťastné konce a len celkom výnimočne bývajú bojom dobra a zla. Omnoho častejšie sú to príbehy bez kladných hrdinov. Termín „policajná vojna“ nie je veľmi šťastný, pretože vyvoláva pocit, že nejakí dobrí napadnutí sa bránia zlému agresorovi.

Formálne to síce môže vyzerať tak, že proti sebe bojujú policajný zbor, Slovenská informačná služba, policajná inšpekcia, Národný bezpečnostný úrad, vojenské spravodajstvo a občas sa zapojí aj niektorá menej známa zložka, ako trebárs Kriminálny úrad finančnej správy, no realita je oveľa zložitejšia. Sme malá krajina a v každej zložke, hlavne na jej najvyšších poschodiach, je veľký počet ľudí, ktorí postupne slúžili vo väčšine vymenovaných inštitúcií, nezriedka aj vo všetkých. Svoje väzby, záujmy a vojny si nosia po celú kariéru so sebou. Všakovaké vojny v bezpečnostných zložkách zúria už tri dekády, nemajú žiadne jasne definované strany a kladných hrdinov by ste v nich hľadali márne. Tí totiž končia ako končieva komparz v akčnom filme, s ktorým si divák mýli slovenskú realitu – mihnú sa v zábere len na pár sekúnd, počas ktorých ich hlavné postavy rozsekajú na fašírku.

Hodnotiť aktuálne udalosti vo vecnej rovine nie je možné. Trestný proces môžu „komentovať“ len súdy. V demokracii to nesmú urobiť ani novinári, ani politici, práve tým totiž robia zo spravodlivosti predmet politiky. A politizácia trestného procesu u nás už dosiahla vskutku absurdné rozmery. Toto je skutočné dedičstvo Igora Matoviča a jeho mocenskej garnitúry. Všetky tie pexesá, bingá a NAKA kalendáre, zoznamy, koho každého tu treba zavrieť do basy, nás dostali do stavu, keď „basa“, či presnejšie prísľub basy pre ľudí, ktorých majú davy dôvod nenávidieť, sa stáva ústrednou volebnou témou.

Iste, keď v malebnej krajinke ako Slovensko, ktorá má ešte aj veľhory výnimočné tým, že sú najmenšie na svete, máme obvinených dvoch po sebe idúcich riaditeľov spravodajskej služby, bývalého policajného prezidenta a riaditeľa národného bezpečnostného úradu, o niečom to svedčí aj v politickej rovine. Prísnejší pozorovateľ by mohol sucho skonštatovať, že sa díva na zlyhaný štát, a to bez ohľadu na to, či sú obvinení skutočne vinní.

Je vskutku bizarné dívať sa na Roberta Fica, ako sa driape na barikády a burcuje ľudí, pretože polícia stíha ľudí, ktorí bývali najbližšími spolupracovníkmi jeho úhlavného nepriateľa, špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, keď bol ešte ministrom vnútra. Je ešte bizarnejšie dívať sa na Roberta Fica ako rozpráva a má pravdu. Jeho oponenti mu sami podali povraz, na ktorom ich môže bez námahy obesiť. Najbizarnejší je však fakt, že sa stále nájdu celé armády ľudí, ktoré niektorej strane tejto vojny stále bezvýhradne a nekriticky dôverujú. Tento príbeh nemá kladných hrdinov a aj tí jeho aktéri, ktorí sú technicky nevinní, sa prinajmenšom previnili trestuhodnou neschopnosťou.

Celá mocenská garnitúra, od prezidentky cez úradnícku vládu až po poslancov rozpadnutej koalície, kompletne politicky zlyhala a nechala zájsť udalosti za akúkoľvek tolerovateľnú hranicu. Ľudovít Ódor by sa mohol na prezidentku aj oprávnene hnevať, jeho misiou ani ambíciou nebolo rozsekávať gordické uzly policajných vojen. Hlava štátu však v okamihu, keď oznámila, že druhýkrát kandidovať nebude, na výkon svojho mandátu de facto rezignovala a plní si len nevyhnutné povinnosti.

Iste, úradnícky premiér je rešpektovaný ekonóm s bezchybnou reputáciou, o špine bezpečnostných zložiek toho veľa nevie a ani o nej vedieť nemá. Jeho silnou stránkou je práve to, že sa do nej nikdy nenechal zatiahnuť. Ako vrcholový manažér si však mohol zrátať, že keď sa mu v robote pobijú dvaja podriadení, ktorí musia spolupracovať, aby firma nekrachla, ideálne je vôbec nehľadať vinníka a oboch na hodinu vyraziť. Všetkým ostatným pre výstrahu. Už pri spore Ivana Šimka so Štefanom Hamranom to bolo východisko hodné zváženia, pri otvorenej vojne polície so SIS by to mala byť samozrejmosť.

Je to kontraintuitívne, ale iba preto, že niečo hovorí Robert Fico, to ešte nemusí byť lož. On totiž dokáže účelovo hovoriť aj pravdu. Naozaj sa dívame na definitívny rozklad právneho štátu a ešte nadšene povzbudzujeme svoj obľúbený tím, ktorý sa na jeho likvidácii podieľa. Keby to bol akčný film, dívali by ste sa na gangstrov, ktorí po sebe pália brokovnicami a ohadzujú sa granátmi - vo vašej obývačke, v ktorej sa vám hrajú deti.