Milan Majerský by si zaslúžil Hurbanovu cenu

Že akurát slovenská kresťanská demokracia napokon zhynie na nedostatok pokrytectva, je vskutku prekvapujúce. Kresťanisti predsa mávali tejto komodity solídne prebytky. Nech je to už akokoľvek, patrí sa oceniť nechcenú, priam freudovskú úprimnosť predsedu Milana Majerského, ktorý považuje LGBTI za rovnakú pliagu ako korupciu. Svojím ospravedlnením, v ktorom označil sexuálnu orientáciu za ideológiu, definitívne potvrdil ľudácku DNA svojho hnutia a včas varoval nezanedbateľné množstvo prodemokratických voličov, ktorí ho považovali za jednu z možností.

Dalo by sa bezpochyby namietať, že ak Milan Majerský považuje LGBTI za rovnakú pliagu ako korupciu, stále nevieme, či ich vôbec považuje za nejakú obzvlášť nebezpečnú pliagu. Lebo však aj história KDH má zopár temných, či skôr bielych, nepreskúmaných miest.

Aktuálnemu predsedovi do hlavy nevidíme, smelo však môžeme vychádzať z toho, čo verejne hovorí. Keby sa chcel rázne vymedziť voči ideológiám, ktoré by mohol bez rizika nazvať pliagou, nemusel by to byť nutne fašizmus či nacizmus. Dá sa pochopiť, že strana politických kresťanov v sebe nájde viac tolerancie ku krajnej pravici než k akejkoľvek ľavici.

Ľavý okraj progresivizmu občas zaváňa podobnou bigotnosťou ako kresťanizmus (napr. editovanie dobových diel), Milan Majerský by ho mohol napádať legitímne a vcelku účinne. Lenže ten má s komunitou LGBTI asi toľko spoločného ako kresťania s kresťanistami. Existujú medzi nimi isté presahy, no metódy i ciele majú značne odlišné. Kresťania a LGBTI ľudia si chcú iba dôstojne a bez obťažovania žiť po svojom, kým kresťanisti i „woke“ ľavica chcú jediný správny spôsob života vnútiť úplne všetkým.

Obzvlášť užitočná diskusia by to z toho nebola, na aspoň by sa opäť ukázalo, že o ľudských citoch a pocitoch sa nedá diskutovať, iba hádať. Každý ich má, mnohí ich majú celkom protichodné a nikto ich, z definície, nemá z racionálnych dôvodov. Vulgárne povedané, hrdým majiteľom citov je každý hrdý majiteľ telesného otvoru určeného na vylučovanie. Majú aj podobný charakter ako zmienený otvor – plnohodnotne sa bez nich žiť nedá, sú naozaj dôležité, každý si ich chráni, no akonáhle ich začneme cudzím ľuďom tlačiť do tváre, automaticky vzniká obzvlášť jedovatý konflikt.

Je skôr stratégiou než chybou oboch znepriatelených kmeňov, ktoré by bez permanentného konfliktu zanikli, že sa nedržia vecnej diskusie o právach. Akceptácia sa vymáhať nedá, pretože tá je o pocite prijatia, a to na oboch stranách. Vymáhať sa dajú len práva.

Keď trebárs niekto žiada o právo na uzavretie manželstva s osobou akéhokoľvek pohlavia, niet dôvodu neposkytnúť mu ho, pretože je to výhradne medzi ním a jeho partnerom, nikomu inému tým život nezhorší ani nezlepší. Nikoho tretieho do toho nič nie je. Slušný človek nelezie do cudzích spální, ani si nepredstavuje pohlavný styk svojich blížnych, v žiadnych kombináciách a podobách, bez ohľadu na to, či by sa mu taká predstava páčila alebo nie. Nerobí to ani slušný štát, lenže štát môže byť len natoľko slušný ako rozhodujúca majorita jeho občanov.

Komunite LGBTI by rozhodne pomohlo, keby sa striktne domáhala svojich práv, nie všeobecného uznania. Dospelí ľudia predsa vedia, že nikto sa nepáči každému a nikomu sa nepáčia všetci. Zároveň je po stáročiach perzekúcie a útlaku ľudsky omnoho jednoduchšie porozumieť hnevu LGBTI ľudí, než iracionálnej nenávisti privilegovaného bieleho slovenského heterosexuálneho katolíka.

To všetko Milana Majerského zaujímať nemusí, a zjavne ho to nezaujíma. Malo ho však zaujímať, že KDH bolo potenciálnou voľbou istého počtu ľudí, ktorí sú pre Progresívne Slovensko priveľmi konzervatívni, Richardovi Sulíkovi i Eduardovi Hegerovi dôverujú asi ako Igorovi Matovičovi, zároveň by však radi zostali súčasťou politického Západu. Čoskoro sa dozvie, či to boli iba dva, alebo aj tri percentuálne body z jeho beztak mľandravých volebných preferencií.

Ak sa Milanovi Majerskému podarilo definitívne pochovať hnutie, ktoré tu od deväťdesiatych rokov účinne legitimizovalo ľudáctvo a klerikálny fašizmus, zaslúžil by si štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana. Ocitol by sa v dobrej spoločnosti a žiadna strana kultúrnej barikády by nemohla mať námietky.