Ivan Šimko si pýta hrobársku lopatu

Možno si Ivan Šimko autenticky myslí, že predseda KDH Milan Majerský kompletne zlyhal a slovenská kresťanská demokracia akútne potrebuje jeho osvietenú pomoc, veľmi jej však nepomohol. Zmena na poste predsedu by bola na programe povolebného snemu, len keby sa hnutie nedostalo cez päťpercentnú hranicu a on nám vlastne necelé tri týždne pred voľbami hovorí, že práve s tým ráta. To mu veľa nerozhodnutých voličov neprinesie, ba i časť rozhodnutých môže odstrašiť k stranám, pri ktorých neriskujú prepadnutie hlasu.

Ivan Šimko stál pri zrode KDH a stal sa jeho podpredsedom. V tom čase sa kresťanskí demokrati sami medzi sebou, položartom, delili na prezervatívne krídlo a taliban. On mal blízko práve k tej modernejšej platforme, no stále nesie politickú spoluzodpovednosť za činnosť hnutia, ktoré urobilo pre legitimizáciu ľudáckeho myslenia viac ako všetci dnešní fašisti a neonacisti dohromady. To kresťanskí demokrati im vydláždili cestu spochybňovaním a relativizáciou zločinov vojnového štátu, bez nich by dnes všakovakí uhríci nemali žiadnu šancu.

Keď Mikuláš Dzurinda po voľbách 1998 personálne vytuneloval celú pravicovú scénu, Ivan Šimko tiež prestúpil do SDKÚ. Keď sa tam nenaplnili jeho ambície, založil novú stranu so Zuzanou Martinákovou, ktorá ho však porazila v súboji o predsednícke kreslo. Opäť odišiel a založil si stranu, tentoraz už výhradne svoju vlastnú, bez vnútornej konkurencie. Jej názov nie hodný zapamätania, pretože tým pádom neprerástla politický význam svojho zakladateľa a obratom zanikla. Ivan Šimko sa v roku 2010 vrátil do KDH, kde ho ako exponát pochybného významu uložili do depozitára múzea straníckych dejín a s úľavou naňho zabudli.

Oprášila a zrecyklovala ho Zuzana Čaputová, keď Ivana Šimka vymenovala za ministra vnútra vo vláde Ľudovíta Ódora. V jej najbližšom okolí určite sú ľudia, ktorí vedia, čo ju k tomu viedlo, zvonka však bolo jej rozhodnutie od prvého okamihu celkom nepochopiteľné. Ivan Šimko sa jej vypomstil prakticky okamžite, keď sa dostal do otvoreného hodnotového sporu s policajným prezidentom Štefanom Hamranom, v ktorom vecne aj mal nejaký kus pravdy, no absolútne ho nezvládol komunikačne, ľudsky ani politicky. Prezidentka ho napokon odvolala a komplikovaný rezort padol na hlavu Ľudovíta Ódora, ekonóma s bezchybnou povesťou, ktorý má s bezpečnostnými otázkami významne menej skúseností než bežný katolík s cudzoložstvom.

Ivan Šimko si ešte doprial obligátne „kolečko“ po redakciách, aby podrobne opísal a vysvetlil nedostatky v charaktere každého, s kým ho krutý osud zviedol dohromady a potom sa mohol so slzou v oku vrátiť do depozitára kresťanskej demokracie, keby predseda Milan Majerský v nečakanom a celkom abnormálnom poklese hladiny pokrytectva verejne nepriznal, že LGBTI je preňho rovnakou pliagou ako korupcia. Škoda, že sa ho radšej neopýtali, či Šimečka alebo Fico, úprimná odpoveď na túto otázku by mohla mať pre jeho voličstvo väčšiu hodnotu, než opakované potvrdenie tri desaťročia známeho faktu, že DNA hnutia je ľudácka a jeho dlhodobým cieľom je dostať Slovensko z dvadsiateho storočia aspoň do devätnásteho, keď sa legitimita vládcu ešte odvodzovala od boha.

Nejakú časť možných voličov KDH tvorili aj modernejšie mysliaci a prozápadne orientovaní veriaci, ktorým záleží na ľudských právach. Hoci neočakávali, že ich bude kresťanská demokracia aktívne pretláčať, boli si temer istí, že po nich nemá v pláne ani šliapať. Koľko ich je, presne nevieme, ale hnutie je sotva na hranici zvoliteľnosti, malo by tvrdo bojovať o každý jeden hlas. Ak neprelezie cez päťpercentné kvórum, tradičnej rituálnej poprave na povolebnom sneme sa predseda hnutia zaručene nevyhne.

Za Milana Majerského by bol dokonca aj Ivan Šimko celkom adekvátnou náhradou, no keď už teraz avizuje svoj úmysel nahradiť ho, zároveň tým hovorí, že neverí vo volebný úspech hnutia. Trojpercentnú hranicu by však prekonať malo, štátny príspevok za voľby na mzdy straníckeho aparátu bezpochyby vystačí. Boli by to však posledné štyri roky existencie hnutia, takže Ivan Šimko si vlastne pekne nahlas pýta hrobársku lopatu.