Krajšie dievča do špinavej postele

Značnú neobľúbenosť a častú kritiku môže Maroš Žilinka plným právom vnímať ako krivdu. Nijako predsa nevyčnieva z radu svojich predchodcov. Dobroslav Trnka mohol byť o čosi sympatickejší, lenže generálneho prokurátora si nechováme na krásu. Krása je výsadou hlavy štátu, ktorej konaním je Maroš Žilinka dotknutý.

Generálny prokurátor možno naozaj nie je obyčajný úradník, ako odkázal Jurajovi Šeligovi. Dokonca by sa aj dalo súhlasiť, že Maroš Žilinka je dočista neobyčajný, no za svoje skutky je stále plne zodpovedný, kým psychiater nerozhodne inak. Nemusí sa hneď odúvať, keď od neho ktokoľvek žiada, aby svoje rozhodnutia pred verejnosťou obhajoval, či je to už prezidentka alebo bárs aj občan Šeliga.

Úrad mu zverili aby zastupoval verejný záujem, nie svoj vlastný. Dôveryhodnosť je teda niečo, čo od neho žiadať nielen môžeme, ale priam musíme, pričom jej teda Maroš Žilinka nevykazuje o nič viac než ktokoľvek pred ním. Je síce pravda, že laická verejnosť jeho rozhodnutiam nemusí úplne rozumieť, no on sám zatiaľ neurobil nič, aby im porozumieť mohla. Dôvera sa, na rozdiel od práva, vymáhať nedá, bolo by teda na ňom, aby si nejakú získal.

Zároveň by aj bolo čudné, keby sa generálny prokurátor nesprával bohorovne. Delegovali sme naňho moc, ktorá má takmer feudálny charakter, čo ešte asi z nikoho neurobilo lepšieho človeka. Rozhodne nie milšieho, zdvorilejšieho a príjemnejšieho. Trochu tej arogancie by sa mu dalo prepáčiť, keby bola prokuratúra na vrchole rebríčkov dôvery.

Robert Fico kedysi povedal, že keď nefunguje bordel, treba vymeniť dievčatá, nie postele. Bonmot je to zábavný, no práve príbeh generálnej prokuratúry ukazuje, aký je nepresný. Keď sú postele špinavé, smradľavé a prelezené plošticami, žiadna krásavica vám bordel nezachráni. Prokuratúra je nereformovaným dedičstvom stalinizmu a ktokoľvek by bol na jej čele, bude sa z podstaty veci správať ako šéf inštitúcie, ktorej primárnou úlohou bola perzekúcia občanov totalitného režimu.

Práve preto je bizarné, že Maroš Žilinka vôbec pocítil potrebu verejne sa hádať s prezidentkou Čaputovou. Pokojne ju mohol ignorovať, a nielen ju, ale úplne každého. V praxi je jeho úrad nedotknuteľný, dotknúť sa môžete nanajvýš jeho majestátu, aj to iba verbálne. No keď v seba niekto uverí vierou náboženského charakteru, každá, aj domnelá urážka sa stáva rúhačstvom. Generálny prokurátor by prosto mohol trpieť neodbytným pocitom, že každého kacíra musí okamžite skoliť hrmiacou tlačovkou svojho hnevu.

Iná možnosť je, že sa chcel Maroš Žilinka jasne vyprofilovať ako nepriateľ súčasnej hlavy štátu. Taktne nám naznačiť, že ďalším prezidentom republiky, omnoho lepším, obdareným nespochybniteľne božskými kvalitami, by sa mohol stať práve on. A to by bol teda nápad hodný povzbudenia i podpory.

Generálnym prokurátorom sa môže stať naozaj hocikto, kto dokáže dostatočne obratne zavádzať poslancov, no od prezidenta republiky očakáva volič sociálne zručnosti a návyky, ktoré sú absolútne mimo možností Maroša Žilinku. Ak špeciálne pre neho neprepíšu ústavu a hlavu štátu nebude opäť voliť parlament, stane sa z neho, nielen kvalitatívne, ale aj volebným výsledkom, iba ďalší Štefan Harabin.

Ani po hanebnej volebnej nakladačke by Maroš Žilinka zrejme neprestal byť prokurátorom, už by však inštitúcii nevládol, čo by bolo o maličký kúsoček lepšie než príslovečným drôtom do oka. Keď nás už musia žrať ploštice, nech je to aspoň pri krajšom dievčati.