Roberta Fica môže poraziť Robert Fico

Po štvrťstoročí budú parlamentné voľby opäť referendom o tom, ku ktorému typu civilizácie patrí Slovensko. Budeme si vyberať medzi slobodou, v ktorej si jednotlivec dokáže zlepšiť svoje postavenie len vlastnými schopnosťami a tyraniou, ktorá odmeňuje lojalitu k režimu. Hoci je naša spoločnosť dôkladne roztrieštená na skupiny uprednostňujúce veľmi odlišné formy slobody či tyranie, táto základná otázka ju rozdeľuje na dve časti. Aké sú veľké, sa už o týždeň dozvieme s matematickou presnosťou.

Výsledok volieb je menej predvídateľný než v roku 1998, keď Vladimír Mečiar so svojou ambíciou udržať nás ako súčasť neslobodného ruského sveta voľby vyhral, no nedokázal zostaviť koaličnú väčšinu. Je však viac-menej jasné, ktoré dve strany sú základom, na ktorom budúca moc vybuduje hrádzu proti extrémizmu alebo liberalizmu. Reálnu šancu vládnuť a určiť základný charakter krajiny má iba extrémistický Smer alebo liberálne PS.

Povolebný vývoj, samozrejme, bude závisieť aj od politického planktónu, ktorý sa hmýri okolo dvoch skutočných súperov. Množstvo strán na oboch stranách barikády je v zóne ohrozenia a vôbec sa nemusia dostať do parlamentu. Tesne nad hranicou zvoliteľnosti sa potáca Republika, SNS, KDH, Sme rodina aj SaS. Jasným spojencom slobody v tejto zostave je iba posledná z menovaných strán, všetky ostatné majú hodnotovo omnoho bližšie k Robertovi Ficovi, alebo sú už teraz jeho otvorenými spojencami.

Pomerne bezpečne sa môže cítiť iba Hlas, ktorý sníva o postavení nevábnej no drahej nevesty. Obaja pytači v nej síce vzbudzujú odpor, ba aj strach, oboch už párkrát odmietla, no vie, že keď zostane na ocot, najbližšie štyri roky politicky neprežije. Ak máte pocit, že vás kvári volebná úzkosť, skúste sa len na päť sekúnd vcítiť do kože Petra Pellegriniho...

Preferencie zmesi oportunistických gaunerov, náboženských blúznivcov a naivných bláznov pod marketingovou značkou Igora Matoviča vyzerajú na pohľad dobre, lenže ako koalícia musia prekročiť sedempercentnú hranicu. Normálne by boli prirodzenými spojencami Roberta Fica, lenže Igor Matovič sa vyštveral na vrchol po morálnych mŕtvolách jeho kamarátov, čím si z neho urobil nepriateľa na život a na smrť. No aj keby líder extrémistov zaťal zuby a chcel sa zachovať pragmaticky, s Igorom Matovičom sa vládnuť nedá. Jeho koaličný potenciál je záporný, ktokoľvek by ho vzal do spolku, ušli by mu všetci ostatní. Jediné, čo môže do parlamentu priniesť OĽaNO, je volebný pat a opakované voľby. Ak sa doň skutočne dostane, budeme s istotou vedieť, že ľavý okraj Gaussovej krivky má na Slovensku stopercentnú volebnú účasť.

Progresívne Slovensko zatiaľ vytrvalo rastie, aký bude ich finálny výsledok, sa dnes naozaj nedá predpovedať. Robert Fico už nemá odkiaľ čerpať, vždy keď trochu narastie, približuje niektorého z budúcich partnerov k politickej smrti. Preto je taký nervózny a ako vždy, keď je nervózny, začína zmätkovať.

Klauniáda s ústavnou žalobou hlavy štátu je zúfalým pokusom mobilizovať skrytého fašistického voliča, ktorý neexistuje. Stačí sa pozrieť na úhrnné preferencie spojencov Smeru, aby bolo jasné, že hnedá masa je dávno vybagrovaná až na dno. Aj keby Smer so žalobou uspel, kým by o nej ústavný súd rozhodol, Zuzane Čaputovej by mandát skončil a o nový sa uchádzať nebude, čiže praktický význam vec nemá, je to len hlučné vypúšťanie vetrov uprostred hurikánu. Lenže prezidentka je jediná osoba, ktorá bola v mocenskom postavení, niesla za niečo zodpovednosť a dá sa spojiť s Progresívnym Slovenskom. Keď naň chce Robert Fico útočiť, nič iné mu nezostáva. Možnosti, ktoré mu dáva bičovanie strachu a nenávisti, už vyžmýkal dosucha.

Robert Fico využil na svoj návrat z politického hrobu strach, ktorý je uprostred vojny po globálnej pandémii beztak prirodzený. Upokojujúcim tónom hovorí ľuďom, že zastaví šialenstvo Západu, ktoré vyžaduje stavať sa vrahom odpor. Sľubuje nastoliť starý poriadok, v ktorom budeme neslobodní a oveľa chudobnejší, ale živí. Do veľkej miery je s tým úspešný, pretože oslovuje zbabelý oportunizmus, ktorý je už tisíc rokov jedným z riadiacich algoritmov slovenskej spoločnosti: „Vy nás trochu utlačíte, my vás trochu obabreme, nik pri tom nemusí zomrieť!“

Keby sa Robert Fico držal iba tohto, bol by odsúdený na úspech. Lenže s rastúcimi preferenciami a sebavedomím sa stále menej kontroluje, je menej pokrytecký, stáva sa zo dňa na deň autentickejším a uveriteľnejším aj pre ľudí, ktorí ho voliť nikdy nechceli. Začína vyvolávať strach aj v nich, a to strach z jeho vlastnej tyranie, ktorej zavedenie veľmi otvorene sľubuje. Nemá tu zostať ani mastný fľak po nezávislých médiách a kultúre, po občianskej spoločnosti, po politickej opozícii ani právnom štáte, a vôbec po nikom, kto s ním nesúhlasí alebo sa mu akokoľvek prieči.

Medzi nerozhodnutými voličmi stále existuje nemalé množstvo takých, ktorí progresívcom vôbec nedôverujú, ich riešenia a videnie sveta sa im priečia a rozhodne nemajú pocit, že by v politike zastupovali ich záujmy. Ich vláda by sa im ani trochu nepáčila, normálne by za ňu určite nehlasovali, ale zároveň pre nich nie je ani predstavou apokalypsy. Tou sa pre nich stáva Robert Fico, lebo hoci si medzi sebou vystrašene hovoria, že to s ním možno nebude až také zlé, zároveň vedia, že to bude dramaticky horšie ako s druhou najhoršou možnosťou, a to na dlhý čas, alebo aj navždy.

Volebný výsledok nikdy nebol menej predvídateľný a slovenská demokracia už dvadsaťpäť rokov nečelila takému vážnemu ohrozeniu. Dejiny sa neopakujú, často sa však rýmujú. No rým, ktorý hľadáme dnes, nie je v parlamentných voľbách 1998, ale v prezidentských 2014. Andrej Kiska ich vtedy nevyhral. Robert Fico ich prehral. To nie je to isté. Málokto naozaj chcel Kisku, ale väčšina fakt nechcela Fica. Keď hľadáte nádej, hľadajte ju v tomto.