Nevymenovanie Huliaka očami ústavného právnika: Problémom sú nevyjasnené mocenské vzťahy medzi ústavnými činiteľmi

BRATISLAVA / Prezidentka nevymenuje Rudolfa Huliaka za ministra životného prostredia. Argumentovala tým, že podľa nej existujú závažné dôvody, kvôli ktorým nemôže zastávať tento post. Situáciu s vymenovaním alebo nevymenovaním nejakého kandidáta vníma problematicky aj ústavny právnik Vincent Bujňák, podľa ktorého je to dôsledkom nenastavenia nových vzťahov ústavných činiteľov po zmene voľby prezidenta z nepriamej na priamu.

V rámci prebiehajúcich rokovaní o zostavovaní novej vlády prezidentka Zuzana Čaputová informovala Roberta Fica, že nevymenuje Rudolfa Huliaka z SNS ako ministra životného prostredia. O tomto rozhodnutí informoval prezidentský palác.

Prezidentka má svojimi rozhodnutiami zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Riadny chod ministerstva životného prostredia nemôže zabezpečiť človek, ktorý svojimi vyjadreniami neguje dlhodobo platnú environmentálnu politiku tohto štátu a medzinárodné záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná. Informoval o tom prezidentkin hovorca Martin Strižinec.

"Prezidentka je presvedčená, že na rozdiel od ďalších nominantov v prípade Rudolfa Huliaka existujú ústavno-právne dôvody, a to v takej intenzite, že nemôže zastávať post ministra životného prostredia," priblížil hovorca. Huliakovo vymenovanie by podľa prezidentky nedávalo záruku riadneho chodu rezortu.

Problémom sú nevyjasnené vzťahy medzi mocenskými centrami, tvrdí ústavný právnik

Podľa ústavného právnika Vincenta Bujňáka to môže vyzerať ako zjavná situácia, že hlava štátu má povinnosť vymenovať člena vlády, no argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu z roku 1993, kedy sa súd vyjadroval v rámci interpretácie k tejto ústavnej norme. ÚS vtedy povedal, že hlava štátu je povinná sa návrhom zaoberať, no nie je povinná mu vyhovieť. Následne v roku 1999 sa Národná rada SR snažila reagovať na tento výklad s tým, že v pôvodnej verzii návrhu chcela, aby bola hlava štátu viazaná. Slová o viazanosti však následne vypadli z návrhu ústavného zákona. Preto to napríklad aj komentárová literatúra chápe tak, že prezidentka nemá bezpodmienečnú povinnosť nejakého kandidáta vymenovať.

V súčasnosti sme podľa Bujňáka v situácii, kedy sa ešte vedú neformálne rozhovory, lebo predseda vlády ešte nebol formálne vymenovaný. To znamená, že rozhodnutie hlavy štátu nenesie náležitosti právneho aktu, najmä čo sa týka odôvodnenia. Ohľadom ústavnosti sa teraz musí počkať na to, čo spraví predseda vlády. Ústavný právnik tiež načrtol možnosti ďalšieho vývoja, kde jednou je situácia kedy by bol predseda vlády vymenovaný a navrhol by kandidátov na ministrov a nejaký konkrétny človek by nebol vymenovaný. Vtedy sa otvára cesta na Ústavný súd cez ústavnú sťažnosť. No pokiaľ by sa stalo, že by predseda vlády s nomináciou ustúpil, tak by sa to na ÚS ani nedostalo.

Pre ústavného právnika je dôležité, či hlava štátu vymenuje predsedu vlády, lebo podľa výsledkov volieb by mala, pokiaľ nemá voči nemu nejaké výhrady. Taktiež by mala vymenovať tých členov, s ktorými nemá žiadne problémy. Je to dôležité pre konštituovanie vlády ako ústavného orgánu s plnými právomocami, keďže tu zatiaľ stále máme vládu s obmedzenými právomocami. 

Ak by sa stalo, že prezidentka vymenuje predsedu vlády a stále nebude súhlasiť s nejakou nomináciou, tak sa tento proces podľa Bujňáka stane formalizovaným a vtedy by prišlo na ústavnú sťažnosť. Následne by potom hlava štátu musela veľmi precízne odôvodniť a spojiť odmietnutie konkrétneho kandidáta so svojou povinnosťou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Pokiaľ by jej odôvodnenie bolo presvedčivé, tak by to bolo podľa ústavného právnika dostačujúce aj pre Ústavný súd.

Podľa Bujňáka sa zmenou voľby prezidenta z nepriamej na priamu vytvorili dve mocenské centrá. Príčinou momentálnych problémov v ústavnom systéme je nedostatočné formulovanie vzťahov medzi ústavnými orgánmi po zmene voľby prezidenta. "V súčasnosti musíme vychádzať z toho, že hlava štátu je priamo volená a môže svoje právomoci vykonávať oveľa autonómnejšie ako nepriamo volený prezident, s tým že tu máme aj historické skúsenosti. Napríklad nevymenovanie kandidáta na generálneho prokurátora, kde Ústavný súd v roku 2012 konštatoval, že hlava štátu môže skúmať aj iné ako formálne podmienky pri vymenovaní kandidáta a keď je tam závažná skutočnosť, ktorá sa týka chodu ústavných orgánov, tak potom návrhu nemusí vyhovieť," doplnil.

​