Robert Fico oslávil koniec nežnej revolúcie

Keď Robert Fico práve 17. novembra oslavuje volebné víťazstvo straníckym snemom, nie je to preto, že by iba počas štátneho sviatku mal čas. Je to dôležitý symbol aj preňho, hoci v roku 1989 si ten deň vraj vôbec nevšimol. Jeho následky každopádne pocítil na vlastnej koži, na viac ako tri dekády ho odstavili od toho druhu moci, po ktorom túžil. Na slávnostnom sneme 17. novembra 2023 oslávil definitívny koniec procesu, ktorý sa začal pred 34 rokmi.

Byť demokraticky zvoleným predsedom vlády právneho štátu muselo byť pre Roberta Fica nesmierne frustrujúce. Každé štyri roky liezť do priazne davu, aby opäť získal jeho súhlas, je pre pravého mocnára ponižujúce. Režim, do ktorého sa narodil, sa s plebsom nepáral, kto nedržal svoju smradľavú papuľu, ten po nej dostal. Členovia komunistickej verchušky sa bozkávali medzi sebou, nie s proletariátom, v mene ktorého vládli. Komunistická moc sa zodpovedala iba vlastnej strane, nie zákonu, a už vôbec nie občanovi.

Komunistický režim vytesnil aj samotný pojem občianstva, to bol buržoázny prežitok. Bežným oslovením bolo „súdruh“, bez ohľadu na to, či oslovený bol členom komunistickej strany. Patril do jednotného kolektívu budovateľov socializmu, čo z neho automaticky robilo súdruha. Kto nechcel byť súdruhom, bol buržuj, čiže triedny nepriateľ. Tým netúžil byť nik, lebo to malo skutočné následky. Nie nutne odchod do uránovej bane, ale deti triedneho nepriateľa mohli zabudnúť na akékoľvek vzdelanie a prípadná kariéra kuriča bola skutočným privilégiom. V takej kotolni bolo sucho, teplo a pri jej obsluhe človeku zostával čas na čítanie i písanie.

Ani komunistický papaláš to však nemal úplne jednoduché, len slepá lojalita nestačila. Možno by sa zdalo, že papalášovi stačila schopnosť čítať inštrukcie z Moskvy, lenže niekedy mohla byť problémom ich interpretácia, inokedy viedli k pohrome a vtedy strana bez váhania obetovala člena, ktorý ich poslušne a s nadšením vykonal. Na rebríku komunistickej moci bola vražedná tlačenica, zdola sa naň drali mladé kádre, zhora sa valili splašky gerontokracie, ktorá sa pevne držala svojich priečok, hoci už neudržala zvierače ani konzistentnú myšlienku.

Robert Fico mohol nepriateľský demokratický režim odinštalovať už dávno, prekážala mu v tom iba jeho opatrnícka povaha, ktorú by nepriateľ neváhal zlomyseľne označiť hanlivým termínom zbabelosť. V skutočnosti mu nechýbala odvaha. Mladého súdruha Fica prosto sformoval systém, v ktorom nikto nemohol robiť prudké pohyby. Musel kráčať v dave súdruhov a opatrnými, o nepozorovateľný kúsok rýchlejšími a obratnejšími krôčikmi než ostatní, sa postupne predierať do jeho čela. Kto sa pošmykol alebo vybočil, toho dav rozdupal na kašu.

V deväťdesiatych rokoch Robert Fico opäť obratne splynul s davom, opatrne sa predral na jeho čelo a šiel, kam sa dav tlačil – na západ. Vedel, že preňho to nie je dobrý smer, ale robil, čo považoval za nutné zlo. A zrazu nejaký šialenec nechal zavraždiť novinára. Nastal chaos a jemu akútne hrozilo, že dav ho ušliape. Už s ním nemohol kráčať, zrazu musel bojovať o život. A uspel. Konečne v seba uveril. Dnes už vie, že dokáže zahnať dav tam, kde ho potrebuje.

Roberta Fica dnes môže poraziť iba Robert Fico spred volieb 2020. Opatrnícky Fico, ktorý nerobí prudké pohyby. Ak bude konať dostatočne rázne, do roka nastolí novú autokratickú normu a za ďalšie tri sa ju všetci naučia brať ako úplnú samozrejmosť.

Bola to dlhá cesta, ale Robertovi Ficovi sa podarilo dokráčať späť do novembra 1989. Teraz pôjde ďalej, od hmyzieho kolektivizmu komunistického režimu, v ktorom bol akýkoľvek prejav individuality aktom nepriateľstva, k autokratickej vláde jediného silného vodcu. Už bude iba on, plus beztvará masa lojálnych. Samozrejme, aj pár skutočných a celé hordy imaginárnych nepriateľov, pred ktorými bude svojich chrániť akýmikoľvek prostriedkami.

Nežná revolúcia sa skončila. Prichádza cynizmus viktoriánskeho Maďarska a drsný ruský svet.