Ak sa Peter Pellegrini nestane chlapom, porazí ho aj vrece zemiakov

Peter Pellegrini nemusí nahlas hovoriť, že sa bude pokúšať o získanie prezidentského úradu. Nijaký iný únik zo svojej potupnej politickej situácie nemá. Informačnú hodnotu by správa o jeho kandidatúre nemala žiadnu, pomohla by iba jemu samému. V tomto okamihu by mohol byť jednoznačným favoritom volieb, keby (Milý Vesmír uchovaj jeho dobré zvyky) nebol pevne odhodlaný vysedieť si aj tento zápas v kúte. Keď to zaňho neoddrie Robert Fico, ani z tohto psa slanina nikdy nebude.

Petrovi Pellegrinimu sa svojho času premiérsky post prihodil, bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. Keď sa stal Robert Fico absolútne neprijateľným nielen pre vlastného voliča, ale už aj pre veľkú časť vlastnej členskej základne, straníckych štruktúr a finančných investorov v pozadí Smeru, hľadali niekoho, kto bude mať ľudskú tvár - takzvanú „peknú papuľu“, ktorá by dokázala upokojiť ľudové vášne. Na to bol vhodný práve Peter Pellegrini, ktorý misiu splnil. Ako politické anestetikum funguje predseda Hlasu bezchybne.

V rozpore s populárnym ľudovým mýtom však Hlas nikdy nebol diabolským plánom Roberta Fica na záchranu Smeru. Bol to politický projekt, ktorý úplne normálne skrachoval, ako skrachuje každá firma s nepoužiteľným produktom a mizerným marketingom. Zvonku sa členovia nového politického subjektu kdekomu javili ako krysy utekajúce z lode Roberta Fica, no v skutočnosti to bolo naopak – oligarchovia normálne šupli Roberta Fica cez palubu, ako nepohodlný balast, ktorý ich ťažko poškodenú loď ťahal na dno. A možno by im to aj bolo fungovalo, keby si neboli ponechali na poste kapitána akurát Petra Pellegriniho.

Nominálny predseda Hlasu okrem onej „peknej papule“ nikdy nevynikal v ničom, no každá z jeho cintľavých, voľným okom ťažko pozorovateľných vodcovských vlastností stále vysoko prevyšuje jeho odvahu.

Pre spravodlivosť treba dodať, že zlomové okamihy, aj v prípade osobných histórií, je ľahšie identifikovať pri spätnom pohľade než uprostred krízy. Dnes je však celkom očividné, že tvrdý politický chlebík Petra Pellegriniho sa lámal počas záchvatov nepríčetnosti Igora Matoviča v čase pandémie.

Pri nástupe covidu dosluhovala vláda Petra Pellegriniho a vtedy neurobil žiadnu chybu. Reagoval racionálne, lebo mal pocit, že už beztak niet čo stratiť. Smer sa zmietal v smrteľnej agónii a Hlas ešte nebol. Oplatí sa pripomenúť, že aj vyšetrovania väčšiny veľkých korupčných káuz, za ktoré si chcel pripísať zásluhy Igor Matovič, ktorý ich v skutočnosti poškodil a spolu s nedonoseným zárodkom slovenského právneho štátu asi aj úplne zničil, sa začalo práve počas vlády Petra Pellegriniho, hoci teda rozhodne nie jeho zásluhou. Jeho opatrnícka povaha, ktorá mu neumožnila ani pokus o zasahovanie do práce spravodlivosti, dočasne hrala v prospech slovenského občana.

Lenže keď zomierali tisíce ľudí v dôsledku pandémie a šialených nápadov úradujúceho premiéra a jeho štafáže v ministerských kreslách, Peter Pellegrini vyhodnotil svoju vlastnú situáciu úplne zle. Premrhal šancu stať sa hlasom rozumu, ktorý by sa jednoznačne postavil za očkovanie, a zároveň kritizoval kobercový výter nosov, aj sa dôrazne pýtal na spôsob nákupu testov či mená ľudí, ktorí na ňom zbohatli.

Zostať kdesi uprostred, medzi šialenou koalíciou a nepríčetnou opozíciou, bola síce jediná logická voľba, no mal to urobiť nahlas, nie vajatavými vyjadreniami, že komu sa očkovanie páči, nech si teda dá, komu nie, nech si ho pokojne odpustí. V tom čase pre mnohých vcelku dôveryhodný expremiér mohol zachrániť veľké množstvo životov ľudí v sivej zóne, ktorí nevedeli komu alebo čomu môžu uveriť. Čo mu, samozrejme, môže byť srdečne jedno. Mrzieť by ho malo, že svojou politickou zbabelosťou vyprázdnil priestor, ktorý pre seba okamžite zabral Robert Fico.

Pripomeňme si, že nápady Igora Matoviča boli vždy oveľa lepšie ako vedomosti odborníkov, a ako také ich vždy aj prebagroval do našej každodennej reality, no v otázkach samotného očkovania stál jednoznačne na strane lekárov. A neuveriť niečomu, čo považuje Igor Matovič za správne, je skôr prejavom príčetnosti než opaku. Petrer Pellegrini prosto nemal dosť odvahy, aby sa s ním na niečom zhodol, ani keď mal náhodou pravdu, a ešte aj išlo o život. Robert Fico zasa nemal zábrany, aby sa s Igorom Matovičom nepostavil aj proti jedinému záblesku príčetnosti v čase úplného chaosu.

Po napadnutí Ukrajiny a vyvražďovaní jej obyvateľov Ruskom sa už len rutinne opakoval ten istý vzorec. Peter Pellegrini sa aj pokúšal urobiť krok smerom k západnej civilizácii, ale už na tom iba strácal. Robert Fico dávno strhol kedysi nerozhodnú sivú masu na svoju stranu. Bolo to v podstate nevyhnutné. Ani v kultúrach, kde rozhodujúce počty voličov notoricky nevolia agresívnych samčekov schopných v prípade potreby použiť aj hrubú silu, si nevyberajú za lídrov nerozhodných slabochov a zbabelcov. A v dejinách Slovenskej republiky dokázali vyhrať voľby iba traja ľudia – Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič. Mozgotrysk z Trnavy kompletne zlyhal na všetkých úrovniach a Vladimír Mečiar je už mimo hry.

Peter Pellegrini má vlastne obrovské šťastie. Vzťah medzi ním a Robertom Ficom je zdravo nenávistný, to je verejné tajomstvo. Že ho upracú do prezidentského paláca a Smer v príhodnom okamihu reabsorbuje Hlas, bolo aj nahlas vyslovenou tézou koaličných rokovaní. Menej pragmatický muž než Robert Fico by ho bez váhania upratal na smetisko politických dejín, Hlas by sa ho prosto zbavil hlasovaním pri najbližšej voľbe predsedu. Vodca sa však potrebuje sústrediť na dôležitejšie úlohy pri zásadnej zmene charakteru štátu a jeho politického režimu. Ak si najbližších desať rokov vysedí v Pionierskom paláci osobne uspokojená, tupo pasívna a možno aj trochu vďačná „pekná papuľa“, môže to byť preňho emocionálne neuspokojivé, rozhodne by to však bolo mocensky praktické.

Lenže aj Robert Fico dokáže konať len cynickú autoritársku politiku, nie zázraky. Môže svojmu pomalému koňovi pomáhať tým, že mu pripíše zásluhy za nejaké sociálne darčeky a neskôr bárs aj tak, že verejne vysloví nejaké pochybnosti o jeho budúcej poslušnosti, keď už raz v minulosti zradil. Prípadne sa môže tváriť, že v otázke kandidatúry Petra Pellegriniho ho prehlasovali jeho vlastní lokaji, úplne mu nedôveruje, ale sám mu dá hlas, pretože všetko ostatné v ponuke je oveľa horšie. Pokiaľ ale Peter Pellegrini nepreukáže aspoň náznak nejakej osobnej odvahy a nebude schopný včas, jasne a nahlas formulovať, že chce byť prezidentom republiky, či prečo ním chce byť, porazí ho aj korektný prodemokratický diplomat Ivan Korčok. Alebo aj vrece zemiakov.