Maroš Žilinka mohol prejaviť viac nadšenia

Generálny prokurátor Maroš Žilinka sa nechal počuť, že nemá problém so zrušením špeciálnej prokuratúry. Nedá sa obísť, že jeho vyjadrenie je prinajlepšom vlažné. Menej láskavý človek ako Robert Fico by ho mohol vnímať aj ako vyslovene nevďačné. Iste, už si zvykol na horšie, stačí si spomenúť, aký blízky mu býval trebárs Erik Tomáš, tohto času podpredseda Hlasu, a aj tak mu konečne dovolil byť ministrom. Temer by sa zdalo, že zrada je výnosnejší kšeft než lojalita, ale staviť na to svoju vysoko nad očakávania úspešnú kariéru by bol fakt hazard.

Bez ohľadu na to, kto práve vypĺňa kreslo generálneho prokurátora, Robert Fico mu práve vytiahol zahnisaný tŕň z päty. Iste, obraz je to trochu nepresný, lebo čože už má päta spoločného s mužskou pýchou, ale podstata je zachovaná – špeciálna prokuratúra je inštitúcia, ktorá každého suverénneho vládcu perzekučného aparátu štátu už svojou púhou existenciou nielen uráža a ponižuje, ale predovšetkým hrubo zasahuje do jeho osobnej moci. Trocha toho nadšenia zo strany slovutného pána Maroša Žilinku by teda bola namieste.

Pripomeňme si, že špeciálne súdy či prokuratúry vznikajú vtedy, keď štát neverí svojim vlastným inštitúciám, že sú schopné alebo ochotné plniť svoju funkciu. Úrad špeciálnej prokuratúry vznikol, lebo politická elita usúdila, že tá riadna je v boji s mafiami a systémovou korupciou nepoužiteľná. Nikto si však nemohol myslieť, že v politickom programe Roberta Fica je obnova právneho štátu, na to vlastne od voliča vôbec nedostal mandát.

Keby sa dalo v rozumných medziach dôverovať generálnej prokuratúre, zrušenie tej špeciálnej by bolo vlastne iba návratom k civilizačnej norme. Lenže sa nedá, ani v celkom nerozumných medziach. Systém prokuratúry, ktorý tu máme, vymysleli v Sovietskom zväze. Nevytvorili ho ako nástroj spravodlivosti, ale perzekúcie. Je priamo tak zostrojená, aby mohla bez prekážok zničiť každého, kto sa prieči či znepáči verchuške. To je jej primárna funkcia a azda ju konečne začne plniť. Na iné sa nehodí, takto iba podaromnici míňame stále skromnejšie zdroje štátneho rozpočtu.

Keby chceli politické elity na tejto situácii niečo naozaj zmeniť, neboli by skonštruovali ďalšiu prokuratúru s prívlastkom „špeciálna“ podľa starých sovietskych výkresov, ale boli by urobili úplnú reformu inštitúcie, trebárs po vzore českých štátnych zastupiteľstiev. Zahodených príležitostí bolo toľko, koľko malo Slovensko vlád. Každá jedna sa o reformu mohla pokúsiť, záujem nemala žiadna. A v tomto prípade sa politicky zodpovední nemôžu vyviniť ani hlúposťou, pomer právnikov v politike je mimoriadne vysoký a nie všetci si ju vybrali ako východisko z biedneho života treťotriednych rozvodových fiškálov.

Samozrejme, v tejto konkrétnej situácii je rušenie ÚŠP v skrátenom legislatívnom konaní politickým odkazom, ktorý si všimli a správne pochopili v celej Európe. Keby ju dal Robert Fico zrušiť po odbornej diskusii v riadnom legislatívnom procese, praktický výsledok by nebol iný, no premárnil by príležitosť nastaviť si vzťahy so zahraničnými partnermi. Jasne sa ich opýtal, či sú ochotní kšeftovať s ďalším autoritárskym režimom. Budú si musieť vybrať, či chcú demokraciu na Slovensku, alebo relatívne nerušenú prácu na Ukrajine. Zatiaľ. Lebo nakoniec nebudú mať ani jedno, ako obvykle.

Robert Fico už aj veľvyslancovi USA odkázal, veľmi zrozumiteľne, aby nepchal nos do jeho záležitostí. Jeho excelencia Gautam Rana azda konečne pochopí, že občas spolu môžu urobiť nejaký ten menej voňavý politický kšeftík, niekde v ústraní, kde to volič neuvidí, ale kamaráti nie sú a dovoľovať si nebude. Nechce s ním také vzťahy, ako má s americkým ambasádorom Viktor Orbán, ale pokojne ich také mať bude. Americká priazeň je príjemný bonus, nie potreba.

Robert Fico stavil na nemohúcosť svojich nominálnych partnerov naozaj veľa, ale s malým rizikom. Svet má dnes vážnejšie problémy ako blahobyt ľudí, ktorí si svoju „alternatívnu demokraciu“ vybrali sami, v slobodných a férových voľbách. Kým si budú kaziť svoju vlastnú krajinu, nikto im v šťastí brániť nebude.